Ohraničená obeť zmierenia

Autor: G. Van Baren

Poznámka prekladateľa: Text tohto dokumentu je preložený z angličtiny do slovenčiny. Úvodná časť pôvodného textu je silne závislá na konkrétnom anglickom slove „atonement“, ktorým sa v anglickom jazyku označuje to, čo v slovenčine poznáme ako „obeť zmierenia“. Prekladateľ sa rozhodol ponechať pôvodnú závislosť článku na tomto slove, ktorá je prítomná až do konca článku, aj keď v menšej miere. Pozývame čitateľa, aby to prijal ako výzvu ďalej sa oboznamovať s anglickým jazykom a všestranne sa vzdelávať.

Jedna z veľkých biblických právd, ktorú verná cirkev Ježiša Krista vždy zdôrazňovala, je pravda o obeti zmierenia (angl. atonement). Aby cirkvi s reformovaným (kalvinistickým) pozadím mohli presnejšie definovať biblický význam „obete zmierenia“, hovoria o „ohraničenej“ obeti zmierenia. Pre Božie dieťa je podstatné, aby chápalo, čo pravda o „ohraničenej obeti“ zmierenia znamená. Táto pravda sa týka samotného centra duchovného života kresťana.

Obeť zmierenia

Slovo „atonement“ je v Starej zmluve použité mnohokrát, ale len raz v Novej zmluve: v Rímskym 5:11 – teda v preklade King James Version. Slovo „atonement“ je teologický pojem, ktorý je dosť nezvyčajný. Väčšina pojmov alebo slov použitých na vyjadrenie biblických doktrín v anglickom jazyku sú slová, ktoré boli odvodené buď z gréčtiny alebo z latinčiny. Ale toto neplatí o slove „atonement“ Toto slovo má anglický alebo anglosaský pôvod. Skladá sa z dvoch slovo: „at“ a „onement“. Slovo „atonement“ teda naznačuje spoločné prebývanie, udalosť, keď sa z toho, čo bolo rozdelené, stane celok.

Jedna zo základných myšlienok obsiahnutých v hebrejskom a gréckom slove pre „atonement“, je myšlienka pokrytia. Obeť zmierenia je to, čo pokrýva alebo zakrýva. „Obeť zmierenia“ predstavuje dlh, ktorý je splatený a teda „pokrytý“. Na ilustráciu tejto myšlienky môžeme hovoriť o bankovom dlhu. Ak je nejaký človek neschopný splatiť dlh, ktorý má voči banke a ak sa jeho priateľ ponúkne, že za neho tento dlh zaplatí, potom je tento dlh pokrytý a tento človek je zbavený všetkých záväzkov. Takýto je obsah slova „atonement“.

Slovo „atonement“ ako teologický pojem adresuje vzťah, ktorý existuje medzi Bohom a človekom. Na prvom mieste toto slovo naznačuje, že nastala jednota alebo jednotnosť medzi Bohom a človekom – nastal „at-one-ment“. Po druhé však toto slovo predpokladá, že existovalo niečo, čo týchto dvoch rozdeľovalo. To niečo bol ľudský hriech, v ktorom človek kráčal vo vzbure proti Bohu. Za tretie, obeť zmierenia nám pripomína, že bol vynájdený spôsob, ako Boha a človeka zjednotiť, a to prostredníctvom platby, ktorá odstraňuje dlžobu a vinu hriechu. A nakoniec slovo „atonement“ zahrňuje aj skutočnosť, že zmierený človek si uvedomuje, že všetko to zlé, čo predtým rozdeľovalo, je teraz odstránené.

Obeť zmierenia, ktorá je „ohraničená“

„Ohraničená“ je druhé slovo, u ktorého potrebujeme pochopiť to, ako je použité vo vzťahu k obeti zmierenia. Slovo je pomerne nešťastné, keďže sa dá dosť ľahko nesprávne pochopiť. Keď hovoríme o Kristovej „ohraničenej obeti zmierenia“, vôbec tým nechceme povedať, že by obeť zmierenia bola akýmkoľvek spôsobom obmedzená alebo ohraničená, čo do svojej moci. Slovo „ohraničená“ slúži na vyjadrenie biblickej pravdy – že obeť zmierenia nezahrňuje všetkých ľudí, ale len konkrétnu skupinu – Pánových vyvolených, ktorých Boh vybral pred založením sveta. Na túto pravdu sa teraz chceme pozrieť.

Obeť zmierenia sa vzťahuje na smrť Ježiša Krista, ktorú podstúpil na kríži. Táto smrť nastala ako platba za hriechy.

Znova a znova sa opakuje otázka: „Za koho Kristus zomrel?“

Možno už viete, že existujú ľudia, ktorých niekedy označujú za „arminiáncov“ (alebo ako tých, čo veria na slobodnú vôľu vo veci spasenia), ktorí učia, že Kristus zomrel za všetkých ľudí bez výnimky. Táto myšlienka sa stala veľmi populárna – dokonca aj vo vnútri reformovaných kruhov, kde ale bola v minulosti zavrhnutá. Táto myšlienka je populárna, keďže je pre ľudí príťažlivá – aj keď nie je založená na Písmach.

Druhý z „Piatich bodov arminianizmu“, ktoré boli napísané v roku 1610 v Holandsku, prehlasuje o Kristovej obeti zmierenia nasledovné: „Navyše rozumieme, že Ježiš Kristus, Spasiteľ sveta, zomrel za všetkých ľudí a za každého človeka, aby tak pre nich všetkých získal svojou smrťou na kríži vykúpenie a odpustenie hriechov, aj keď nikto nemá skutočný úžitok z tohto odpustenia hriechov, kým neuverí v evanjelium podľa Božieho slova, nachádzajúceho sa v Jánovi 3:16: ‚Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.‘ A tiež aj v Prvej epištole Jána 2:2, ‚A on je smierením za naše hriechy, no, nie len za naše, ale aj za hriechy celého sveta.‘“

Arminián teda chápe obeť zmierenia vykonanú na kríži takto: je všeobecná, t.j. pre všetkých. Veľká časť kresťanských piesní zahrňuje presne túto myšlienku. Tieto piesne opisujú Krista, ktorý zomrel za všetkých ľudí – a teraz čaká na odozvu a odpoveď hriešnika.

Takýto arminiánsky omyl sa však nenachádza v Biblii. To, že Kristus zomrel len za konkrétnu skupinu ľudí, v Písmach označovanú ako „vyvolení“, je zjavné z mnohých pasáží v Svätom písme. Jozef, manžel Márie, dostal vo sne jasné vyjadrenie o rozsahu Kristovho diela. Anjel povedal Jozefovi: „a porodí syna a nazveš jeho meno JEŽIŠ, lebo on zachráni svoj ľud od ich hriechov“ (Matúš 1:21). Samotné meno Ježiš je odvodené z dvoch slov, ktoré znamenajú „Jehova zachraňuje“. Meno „Ježiš“ je teda prenesmierne nádherné a výstižné meno. Pripomína tú biblickú pravdu, že ak ľudia majú byť spasení, je to Jehova, ktorý ich musí zachrániť. Žiadny mŕtvy hriešnik sa nedokáže sám vyslobodiť zo svojich hriechov. Len sám Jehova, ten nemenný Boh, to dokáže vykonať. A anjel výslovne informuje Jozefa, že dieťa, ktoré sa narodí z panny Márie, sa bude volať „Ježiš“, keďže vyslobodí svoj ľud z ich hriechov. Jeho poslaním má byť vyslobodiť konkrétny ľud, Jeho ľud. Dielo spasenia sa teda nevzťahuje na všetkých ľudí, ale je obmedzené na Jeho ľud.

Ďalší biblický oddiel, ktorý nám ukazuje na rozsah obete zmierenia vykonanej na kríži, je Ján 10. Vo verši 11 Ježiš vraví: „Ja som ten dobrý pastier. Dobrý pastier kladie svoju dušu za ovce“. Vo verši 12 Ježiš opäť deklaruje: „kladiem svoju dušu za ovce“. A v kontraste k tejto dobrovoľnej obeti za svoje ovce sa vo verši 26 nachádza vyjadrenie tej skutočnosti, že sú aj takí, ktorí nie sú Jeho ovce. Ježiš hovorí: „ale vy neveríte, pretože nie ste z mojich oviec“. Ježiš tu ukazuje na veľmi zreteľné rozlíšenie. Hovorí o dvoch skupinách ľudí: svojich ovciach, a tých, ktorí nie sú jeho ovce. Za tú prvú skupinu Ježiš kladie svoj život, zomiera za svoje ovce. Za tú druhú skupinu Ježiš neumiera, oni nie sú Jeho ovce. Preto aj v neho neveria. Znova sa aj tu jasne ukazuje, že platba, ktorú Ježiš uskutočnil na kríži za hriechy, je platba za konkrétnu skupinu ľudí – nie platba za hriechy každého jednotlivca.

Znova čítame v Jánovi 17:9: „Ja prosím za nich, neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji“. Ježiš tu nehovorí len o svojich učeníkoch, ale aj o všetkých tých, ktorí majú uveriť v Jeho meno skrze ich slovo (viď verš 20). Ježiš kladie dôraz na to, že sa modlí len za tých, ktorých mu dal Otec. Nemodlí sa za svet. Záver, ktorý z toho vyvodíme, by nám mal byť jasný. Tí, za ktorých sa Ježiš modlí, sú tí, za ktorých onedlho zomrie na kríži. Nemodlí sa za svet, pretože nezomiera za svet. Zaiste, ak by zomrel za každého človeka, potom by sa modlil za každého človeka.

Venujme pozornosť ešte jednej záverečnej pasáži. V Rímskym 8:32 čítame: „Ktorý to neušetril vlastného Syna, ale ho ta dal za nás za všetkých, ako by nám s ním potom i všetkého nedaroval!?“ Povšimnite si, ako apoštol zdôrazňuje to, že Boh nedal svojho Syna za všetkých, ale za nás všetkých. Tie dve možnosti sú samozrejme odlišné. To „nás“ sa vzťahuje na zbor v Ríme – a následne aj na cirkev všetkých čias. To „všetci“ v tomto texte reprezentuje celok Božej cirkvi. Za tento celok zomrel Kristus

A čo niektoré biblické texty?

V Biblii sa však nachádza aj niekoľko pasáží, ktoré zdanlivo podporujú myšlienku všeobecnej obete zmierenia. Napríklad jeden text, ktorý sa veľmi často cituje, je 1. Jána 2:2: „A on je smierením za naše hriechy, no, nie len za naše, ale aj za hriechy celého sveta“. Alebo aj nasledovný veľmi známy text v Jánovi 3:16: „Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“. A v Jánovi 6:51 Ježiš hovorí: „A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré ja dám za život sveta“. Existujú aj iné odseky, ktoré vyjadrujú podobnú myšlienku.

Najdôležitejšou otázkou pri týchto textoch je správna interpretácia slov „všetci“ a „svet“. Dokonca aj ten, kto Písma študuje len povrchne, čoskoro objaví, že pod týmito dvoma slovami sa nie vždy chápe označenie každého jednotlivca, ktorý žije alebo žil na zemi. Opakovane sa tieto slová používajú na označenie konkrétnej a limitovanej skupiny. Ponúknem len niekoľko ilustrácií. Už som citoval z Jána 17:9, kde Ježiš vyhlasuje: „ja prosím za nich, neprosím za svet“. V tejto pasáži pojem „svet“ očividne označuje len všetkých zavrhnutých hriešnikov. Ježiš sa nemodlí za „svet“. Ale v Písmach sú aj miesta, kde pojem „svet“ označuje všetkých Božích vyvolených. Toto platí pre Jána 3:16 a ďalšie pasáže. Alebo ako čítame v Rímskym 5:18: „A tak tedy jako jedným pádom odsudzujúci výrok na všetkých ľudí na odsúdenie, tak i jedným ospravedlňujúcim výrokom dar milosti na všetkých ľudí na ospravedlnenie života“. Je zrejmé, že títo „všetci ľudia“, ktorí prijímajú dar ospravedlnenia, nezahŕňajú každého jedného človeka na zemi. Je to konkrétna skupina, je to každý úd Kristovho tela. Takto musíme vykladať aj 1. Jána 2:2. Kristus je tu opísaný ako zmierenie za naše hriechy, teda za hriechy apoštola a tých, ktorým je tento list adresovaný. Ale Kristus je tiež zmierením za hriechy celého sveta – za hriechy tých ľudí všetkých čias, ktorých dal Kristovi Otec.

Keďže učenie o „ohraničenej“ obeti zmierenia je biblickou pravdou, nachádzame jej vyjadrenie aj vo vierovyznaniach reformovaných cirkví. Napríklad Heidelbergský katechizmus hovorí v stati Otázka a odpoveď 40: „Prečo musel Ježiš Kristus podstúpiť smrť? Odpoveď: Preto, aby vzhľadom na spravodlivosť a pravdu Božiu sa urobilo zadosť za naše hriechy smrťou Božieho Syna." A Westminsterské vyznanie v kapitole 8, odstavci 5 hovorí: „Pán Ježiš Kristus svojou dokonalou poslušnosťou a obeťou, keď samého seba obetoval skrze večného Ducha Otcovi, úplne uspokojil spravodlivosť svojho Otca a vykonal platbu nie len za zmierenie, ale aj večné dedičstvo v nebeskom kráľovstve pre všetkých tých, ktorých mu dal Otec“.

Význam učenia o ohraničenej obeti zmierenia

Táto pravda je pre život cirkvi a život jej konkrétnych členov podstatná a dôležitá.

Na prvom mieste dáva Božiemu dieťaťu úplnú istotu o spasení. Ak Kristus skutočne zomrel za každého človeka, ktorý kedy žil, potom si ja nikdy nemôžem byť istý svojím spasením. Ak Kristus zomrel za všetkých, a pritom tak mnohí hynú, kde je potom moje uistenie, že budem spasený? Ako vidíte, tento rovnako nebiblický pohľad za sebou necháva len pochybnosti o spasení.

Ale teraz, vo svetle svedectva samotných Písiem, môže človek s istotou vedieť, či je spasený a či vojde do nebeskej slávy. Ježiš zomrel za hriechy svojho vlastného ľudu – za tých, ktorých mu dal Otec. Keďže Ježiš za nich zomrel, prijímajú tiež aj Jeho Ducha, ktorý v ich srdciach žije ten život, ktorý pre nich Kristus získal. To sú tí obrátení, ktorí pred Bohom a pred ľuďmi vyznávajú, že patria Kristovi. To sú tí, čo volajú z hĺbky srdca v pokání: „Bože, buď milosrdný mne hriešnemu!“ Títo majú uistenie o odpustení hriechov a istotu večného života v nebi. Túto istotu im nikto nemôže zobrať. Nikto nemôže zničiť ich vieru. Títo vypadnú z milosti Božej, ktorú dostali darom. Všetci títo nachádzajú potešenie a uistenie vždy, keď vyznávajú: „Ježiš za mňa zomrel“.

Ale ešte dôležitejšie je, že táto biblická pravda o tom, že Ježiš zomrel len za hriechy svojho ľudu, je jediná pravda, ktorá vyvyšuje moc a slávu Božieho mena. Každý odlišný pohľad uberá zo slávy Jeho mena. Každý pohľad na obeť zmierenia, ktorý indikuje, že konečné rozhodnutie vo veci spasenia jednotlivca leží na človeku, uberá z Božej moci a slávy. Boh sa nikdy o svoju moc a slávu s nikým nedelí! On jediný je Boh! On má úplnú moc. On od začiatku určuje, aký bude koniec. On rozhoduje o konečnom určení každej bytosti – a robí tak v úplnom súlade so svojou dokonalou spravodlivosťou.

V okamihu, keď správne pochopíme skutočnosť obete zmierenia, keď pochopíme, že ten, za koho Kristus zomrel, bude určite spasený – nemáme inú možnosť, než oslavovať Božie meno, lebo On vykonal mocné divy!

Dátum poslednej revízie: 24.8.2001