Other Languages

More Translations

For hundreds more PRC articles in many other languages, go here.

ManŽelstvo: Tajomstvo Krista a cirkvi

Contents[Show]

Predhovor k revidovanému vydaniu

V tomto revidovanom vydaní je zakomponovaná  významná a rozsiahla zmena, ktorou je pridanie novej pasáže pojednávajúcej o histórii cirkevného učenia o manželstve.  Rozšírenie nového vydania o túto časť je zároveň dôvodom pre doplnenie titulu o podnadpis: Zmluvné puto záväzku v Písmach a histórii. História má poslúžiť niekoľkým cieľom, ktoré súvisia s evanjeliom alebo doktrínou manželstva. Práve o zmienenej doktríne pojednáva prvá časť., Tento oddiel nám, za prvé, odkrýva, že učenie o manželstve, rozvode a opätovnom uzavretí manželstva predstavené v prvej časti, nie je novátorské. Vo  svojej podstate ide o učenie, ktoré ranná cirkev vyučovala počas nejakých tisíc rokov po apoštoloch.

Za druhé, tento oddiel prizná (so zármutkom), že učenie o manželstve prezentované na stránkach tejto knihy sa líši od učenia reformátorov a ukáže (znova so zármutkom), kde reformátori vo svojom učení chybili.

Za tretie, bude konfrontovať protestantov, najmä evanjelikálnych, reformovaných alebo presbyteriánov, s konkrétnymi a desivými následkami, ktoré prichádzajú tam, kde sa prijíma učenie o manželstve odmietajúce pravdu o celoživotnom nezrušiteľnom pute. Práve to je hlavnou témou kapitoly „Súčasná bezzákonnosť“. Žiadny kresťan nemôže zostať pokojný, keď okolo seba pozoruje, čo sa v zboroch a v jeho vlastnej rodine na konci dvadsiateho storočia deje. Je to škandál. Rozvod a opätovné manželstvo, ktoré nevyhnutne nasleduje, bolestivo ubližuje ľuďom, obzvlášť deťom. Je pohoršením tým, čo sa nachádzajú mimo cirkev. Zneucťuje to trojjediného Boha a Otca Ježiša Krista. A čo je ešte horšie, cirkvi spolu so svojimi teológmi schvaľujú tento škandál v mene trojjediného Boha a Otca Ježiša Krista.

Nové vydanie umožnilo tiež vykonať malé, zväčša gramatické a štylistické opravy a zlepšenia v pôvodnom texte, ktorý sa tak stal prvou časťou spisu. Obsah zostáva nezmenený. Dokonca sa z väčšej časti zachovali aj tie odkazy, ktoré označujú rok prvého vydania (1975). Nič z toho však neuberá na váhe poučenia. Prinajmenšom to poukazuje na to, že reformovaný kazateľ pozerá svojimi očami na aktuálne udalosti, ale tiež aj na nadčasové a do každého času hovoriace Božie slovo.

Je tu ale jedna výnimka. Za posledných - zhruba 20 rokov - som sa dostal na miesto, kde jasne chápem, že dôvod pre odchod ženy v 1. Korintským 7:10,11 je smilstvo zo strany jej manžela. Tu samozrejme silne narážame na otázku, či môže nevinná strana znova vstúpiť do manželstva. Vlastne je takéto chápanie zmienenej pasáže smerodajné, ak chceme na túto otázku odpovedať. Pozorný čitateľ si všimne, že tento posun sa odrazil v kapitole 8.

Vydavateľ knihy považoval za vhodné, aby nové vydanie prišlo na svet v primeranom ošatení. Preto má teraz kniha nový obal a sadzbu. Nové podtituly vo vnútri kapitol pridal sám autor.

Mojou túžbou je, aby Duch Kristov použil túto knihu na posilnenie svätých, ktorí už žijú v manželstve, na vyučenie mladšej generácie a na bojovanie proti inému mysleniu o manželstve v cirkvách, vlastne na jeho nekompromisné zničenie.

David J. Engelsma

Grandville, Michigan

September, 1998


Predhovor k prvému vydaniu

Táto kniha bola najprv kázaná, až potom vydaná. Obsahom tejto knihy je v podstate séria kázní, ktoré som kázal o manželstve počas mojej pastoračnej služby v Loveland, Colorado.

Som presvedčený, že jednou veľkou potrebou Božieho ľudu, pokiaľ ide o manželstvo, je lepšia známosť Božieho slova. Táto kniha sa narodila z potreby spoločenstva  a zo zápasov pastorácie. Kázne boli kázané s praktickým dôrazom, aby ako ženatí (vydaté), tak aj mládež, mohli poznať a vážiť si Božie ustanovenie manželstva. S rovnakou  túžbou vychádza i kniha. Nech ju Boh použije, aby sa oslávil skrze ľudí, ktorí budú verní v manželstve.

Vyjadrujem vďaku mojej manželke, ktorá ma povzbudzovala k príprave materiálu na publikovanie a ktorá ho prepisovala – a tak sa tiež dokázala ako „pomoc.“

David J. Engelsma

South Holland, Illinois

July, 1974

Prvý diel

 

BIBLICKÉ EVANJELIUM O MANŽELSTVE

Kapitola 1       TAJOMSTVO MANŽELSTVA

Zato opustí človek svojho otca i svoju mať a pripojí sa ku svojej žene, a tí dvaja budú v jedno telo. 
Toto tajomstvo je veľké, ale ja hovorím vzťahom na Krista a vzťahom na cirkev.

–       Efezským 5:31-32

O prevládajúcej bezbožnosti našej spoločnosti nám svedčí jednak frekvencia a jednak aj ľahkosť, s akou sa dá realizovať rozvod a opätovné manželstvo. Naša spoločnosť si robí posmech z manželstva a z manželského sľubu vernosti. Štát postupuje smerom k odstráneniu všetkých právnych prekážok. Rozvod už prijímame ako samozrejmú vec, je skoro tak bežný ako manželstvo, ktoré mu predchádzalo. Napriek tomu si však úpadok manželstva vyberá svoju daň. Cena je zaplatená. Táto porušenosť manželstva je zdrojom hrozivého zla, ktoré ani samotná spoločnosť nemôže ignorovať, či minimalizovať. Duše tých, ktorí boli neverní, sú trhané horkosťou a biedou, čo ich vedie k alkoholu, drogám, nervovým zrúteniam či dokonca k samovražde. Okolo nás vnímame existenciu bezzákonného typu mladých ľudí (žiadna rasa nie je výnimkou), ktorý vážne ohrozuje samotnú existenciu štátu. Základom pre štát je rodina a základným kameňom rodiny je manželský vzťah medzi mužom a jeho ženou.

Zlé veci narúšajúce manželstvo, majú sklon nakaziť aj cirkev. Ľahko podliehame mentalite a praktikám tohto sveta. Rastúcu chladnosť cirkvi si ľahko môžeme zmerať, keď si uvedomíme, ako bezstarostne dovoľuje, aby manželstvo bolo znečistené v spoločenstve cirkvi. Pre túto príčinu je nevyhnutné, aby sa v zboroch kázala pravda o manželstve.

Dokonca, aj keď odhliadneme od silnej hrozby, ktorá na manželstvo prichádza zo strany sveta, stále nám tu zostanú ťažkosti, ktoré sužujú manželské páry  existujúce v cirkvi. Niektorí ľudia nemajú radi náš „Dokument na potvrdenie manželstva pred cirkvou“, pretože začína pochmúrnou nôtou, keď hovorí: „Keďže zosobášení ľudia sú vo všeobecnosti z dôvodu hriechu vystavení mnohým starostiam a utrpeniam, preto, aby ste vy X. a Y. . . . mohli prijať uistenie do svojich sŕdc, že vám bude Boh istou pomocou vo vašich súženiach, počujte zo slova Božieho, aký čestný je manželský stav a tiež, že je to ustanovizeň Božia, v ktorej má záľubu.“ Ale práve pre túto príčinu, je to dobrý dokument. Prináša realistický pohľad práve v tom čase, keď sme náchylní pozerať sa na manželstvo cez ružové okuliare. V manželstve existujú „mnohé starosti a utrpenia“ – a to aj v manželstve veriacich. Toto je ďalší dôvod, prečo potrebujeme počuť Božie slovo o manželstve.

Navyše, Boh dal manželstvu dôležité miesto a pôsobenie v cirkvi. Má pozitívny a praktický význam pre blaho Kristovho zhromaždenia. Zbožné manželstvo a zbožné rodiny sú cirkevnými pevnosťami. Aby sme tieto pevnosti udržali, musíme počúvať a poslúchať Božie slovo o manželstve.

Vo svetle týchto súvislostí je nevyhnutné to, aby verní kazatelia evanjelia priniesli Božiemu ľudu Božie slovo o manželstve. Božie slovo sa musí oznamovať. Nesmieme do cirkvi vnášať ľudskú múdrosť vo veciach manželstva. Taktiež sa nesmieme s cirkvou deliť o naše skvelé náhľady na manželstvo, ktoré sme mohli získať cez svoje rozsiahle skúsenosti. Pretože, aj čo sa týka manželstva, platí, že múdrosť ľudí je bláznovstvom u Boha. Ale z Božej milosti musíme hovoriť Božie slovo o manželstve tak, ako ho Boh zjavil v Písmach.

                     Intimita manželstva

Boh nazýva manželstvo tajomstvom Krista a cirkvi: „Toto tajomstvo je veľké, ale ja hovorím vzťahom na Krista a vzťahom na cirkev“ (Ef. 5:32).

Od verša 22 po verš 31 piatej kapitoly dáva apoštol inštrukcie o vzájomnom správaní sa manželov a manželiek, keď za vzorku alebo za štandard správania sa zobral Krista vo vzťahu k cirkvi a správanie sa cirkvi vo vzťahu ku Kristovi. Nedá sa nevšimnúť si, že tento nádherný opis manželstva nasleduje hneď po opísaní temnej a odpornej zloby vo veršoch 3-12: smilstvo, nečistota, mrzkosť, bláznivé reči a veci vykonané v tajnosti, o ktorých je hanba, čo i len hovoriť. Tam bolo odhalené a odsúdené škaredé prevrátenie manželstva. Tu, zase v kontraste naproti tomu, je spolu s výzvou zobrazená nádherná pravda. Pavol hovoril ženám aj mužom, ako majú v manželstve navzájom žiť. Manželky sú volané k poddaniu sa, manželia sú volaní k láske. Norma, ktorú ponúka pre toto správanie, je vzťah medzi Kristom a cirkvou. Ženy sa musia poddať „ako sa cirkev podriaďuje Kristovi“ (v.24). Manželia musia milovať svoje manželky „ako aj Kristus miloval cirkev“ (v.25).

Potom Pavol začína vyučovať o blízkosti muža a ženy v manželstve, znova si berúc vzor z blízkosti Krista a cirkvi. Táto blízkosť je spomenutá vo verši 28: „Tak sú povinní aj mužovia milovať svoje ženy jako svoje vlastné telá. Kto miluje svoju ženu, sám seba miluje.“ Mužova žena je časťou jeho samého. Preto, ak by muž nenávidel svoju vlastnú ženu, bolo by to práve tak čudné, ako keby nenávidel svoje vlastné telo (v.29). Pretože práve jeho žena je súčasťou jeho vlastného tela. Bezprostredne nato apoštol prehlasuje, že tento fakt vyplýva zo štandardného vzťahu Krista a cirkvi. Potom, čo napísal, „Lebo veď nebolo nikdy nikoho, kto by bol nenávidel svojho tela, ale ho každý chová a opatruje,“ pridáva, „ako aj Pán cirkev“ (v.29). Dôvod, prečo Pán nemá v nenávisti, ale chová a opatruje cirkev, objasňuje vo verši 30: „lebo sme údami jeho tela, z jeho mäsa a z jeho kostí.“ Inak povedané, sme Jeho súčasťou.

Práve na tomto mieste Pavol cituje z knihy Genesis. Verš 31 z Efezským 5 je skoro doslovná citácia z Genesis 2:24. Pôvodný text znie takto: „Preto opustí muž svojho otca a svoju mať a bude ľnúť ku svojej žene, a budú jedno telo.“ Tento text obsahuje slovo, ktoré povedal Boh potom, čo stvoril Evu a predstavil ju Adamovi, a potom, čo ju Adam pomenoval. Keď Adam dostal svoju ženu od Boha, povedal: „Toto už teraz je kosť z mojich kostí a telo z môjho tela; táto sa bude volať muženou, lebo táto je vzatá z muža“ (Gen. 2:23). Potom nasledujú slová, ktoré Pavol cituje v Efezským 5:31. Toto nie sú slová, ktoré Adam vyriekol pri tejto príležitosti, ale sú to slová, ktorými Boh neskôr inšpiroval Mojžiša, aby ich zapísal ako Boží komentár k tomu, čo sa stalo, konkrétne k ustanoveniu manželstva. Že tu ide o správny pohľad na Genesis 2:24, sa dá dokázať z Ježišovho vyhlásenia v Matúšovi 19:4-5, kde Ježiš hovorí, že Ten, ktorý na počiatku stvoril muža a ženu povedal, „Preto opustí človek otca i matku“.

Boží vlastný komentár na manželstvo učí o nesmiernej intimite manželského puta. Je len vhodné, že Pavol citoval tento text, ktorý učí o intimite manželského vzťahu práve na tom mieste, kde tvrdil, že žena je časťou muža, tak ako my sme údmi Kristovho tela.

Skutočnosť, že manželské puto má prednosť pred vzťahom medzi rodičmi a deťmi, ukazuje na intimitu manželstva. Muž opúšťa svojho otca a svoju matku kvôli manželke. Vzťah medzi rodičmi a deťmi je najužší spomedzi prirodzených pokrvných vzťahov. Opustenie otca a matky však znamená viac, ako len obyčajné vysťahovanie sa z ich domu. Manželské puto prekonáva vzťah rodič – dieťa. Musí to tak byť. Muž musí opustiť svojho otca a matku, keď sa ožení a to isté platí aj pre mladú ženu. Ak niekto neuskutoční toto opustenie rodičov, dokonca aj pri zhovievavosti rodičov, prídu do takéhoto manželstva ťažkosti. Takýto človek sa potom, tak, ako to hovorí jedno porekadlo, „stále drží mamkinej sukne“. V tomto všetkom je už obsiahnutá nadradenosť manželstva nad vzťahom
rodič – dieťa, obzvlášť, čo sa týka miery blízkosti, intimity. Toto je udivujúce, pretože vzťah rodič – dieťa je silný a blízky. Dieťa je krv a telo rodičov, zatiaľ čo medzi manželom a manželkou neexistuje pokrvné puto.

Druhý spôsob, ktorým Boh sám zdôrazňuje blízkosť manželského puta je to, ako používa slovo preložené ako „ľnúť/pripojiť“ v Genesis 2:24 a Efezským 5:31.  Toto slovo doslovne znamená, „prilepiť sa k niekomu, veľmi tkvieť na niekom.“ Vyjadruje najužší možný vzťah. Muž sa prilepí k svojej žene, aby na nej „lipol“.

Zvlášť vyhlásenie „a budú jedno telo“, ukazuje na nesmiernu intimitu manželstva. Je to ohromujúca vec. Pavol si to uvedomil pri pohľade na Genesis 2:24. Chcel sa uistiť, že si to uvedomíme aj my. Preto, keď citoval text, vykonal v ňom pod vedením Ducha úpravu. V knihe Genesis sa slovo „dvaja“ nenachádza, nájdeme tam len „a budú jedno telo“. To, čo je v texte z Genesis implicitné, robí Pavol explicitným tým, že vloží slovo „dvaja“: „a tí dvaja budú v jedno telo“ (kurzívu pridal autor knihy). Teda zdôrazňuje, že intimita manželstva je až taká, že dvaja sa stávajú jedným telom. Dokonca, je to ešte viac, než len keby sme povedali, že dvaja sú k sebe tesne prilepení, pretože ešte aj v takomto prípade sú to stále dvaja. V manželstve však už viac nie sú dvaja, ale len jeden. Taký bol aj Ježišov rozbor v Matúšovi 19:6: „Takže nie sú viacej dvoje, ale jedno telo.“

Keby sme obmedzili frázu „tí dvaja budú v jedno telo“ len na telesnú jednotu v sexuálnom vzťahu, znamenalo by to jej nepochopenie. Takýto výklad týchto slov je pomýlený v dvoch smeroch. Za prvé, „jedno telo“ ukazuje na viac, než len na jednotu tela. Za druhé, sexuálna jednota v manželstve zahŕňa nielen jednotnosť tela, ale aj jednotnosť duše. „Jedno telo“ sa vzťahuje na stanie sa jedným vo sfére celej prirodzenosti muža a ženy. Je tu prítomné zjednotenie tiel a duší, myslenia a túžob, nádejí a sklamaní, práce a cieľov. Je to jednota celého pozemského života, manžel a manželka sa delia o jeden život.

Napriek všetkému tomu čo sme povedali, sme ešte stále vyčerpávajúco nevysvetlili intimitu manželstva. Nakoniec aj tak musíme priznať, že realita manželskej jednoty je nevystihnuteľná. Manželstvo je tajomné. Tak, ako nevystihneme počatie dieťaťa alebo život samotný, tak sa nám nepodarí úplne vyčerpať skutočnosť toho, že dvaja už „nie sú viacej dvoje, ale jedno telo“. Inšpirovaný pisateľ preto s úžasom hovorí, „Tieto tri veci sú nevystihnuteľné pre mňa a štyri, ktorých neznám: . . . a cesty muža pri panne“ (Príslovia 30:18,19). Dôvod, prečo manželstvo obsahuje takéto tajomné hĺbky je ten, že v manželstve pôsobí sám Boh. Nie je to tak, že by sa v manželstve muž sám pripájal k svojej žene. Skôr je to muž, ktorého k jeho žene pripája niekto iný. Ten niekto iný je Boh. Tým manželským lepidlom je Božie lepidlo, tak, ako aj samotné aplikovanie tohto lepidla je Boží úkon. Toto je ten dôvod, ako neskôr uvidíme, prečo len Boh dokáže a len Boh smie rozpustiť manželské puto. Z toho vyplýva, že obrad uzavretia manželstva je vážna udalosť. Tá vážnosť pochádza z toho, že: Boh robí z dvoch jedného. Úmyselný útok na vážnosť manželstva zo strany niektorých mladých ľudí dnes, keď sa sobášia s bosými nohami, nedbalo oblečení a za zvuku povrchných ľudových piesní, je súčasťou všeobecnej vojny proti manželstvu ako Božiemu zriadeniu.

Po ruke máme dôkazy o nesmiernej intimite manželstva. Jeden takýto dôkaz je bieda tých, ktorí sa oddeľujú od svojho partnera, pravdepodobne s cieľom spojiť sa s iným. Dokonca ešte aj svet registruje ich „pocity viny“ a „duševnú úzkosť“. Ďalším prejavom manželskej intimity je jedinečný, nesprostredkovateľný smútok a bolesť vdovca alebo vdovy  po smrti manželky alebo manžela. Jednoducho nedokážu opísať svoj zármutok. Ako môže niekto opísať, čo to znamená sčasti zomrieť, a pritom ďalej pokračovať v živote?

                     Manželstvo ako symbol

Vo vzťahu k manželstvu, so zvláštnym zreteľom na nesmiernu intimitu manželstva, Pavol hovorí: „toto tajomstvo je veľké“. Nazýva manželstvo tajomstvom, nazýva ho veľkým tajomstvom. Zvyčajne povieme o niečom, že je to „tajomstvo“, keď to nedokážeme odhaliť. Podľa tejto predstavy by sme pochopili toto vyhlásenie apoštola ako tvrdenie, že manželstvo muža a ženy má v sebe také hĺbky, na dno ktorých nedokážeme zísť. Avšak v Písmach má slovo „tajomstvo“ svoj konkrétny význam. „Tajomstvo“ je Boží večný plán záchrany, ktorý je skrytý a tajný a ktorý človek nedokáže objaviť a ani si len predstaviť. Ale Boh ho teraz zjavil v Ježišovi Kristovi skrze evanjelium, aby sme my, ktorí veríme, mohli poznať a skutočne aj poznali toto tajomstvo. Použitie v Písmach jasne ukazuje tento význam slova „tajomstvo“. Matúš 13:11 hovorí, „vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva“. Efezským 1:9 hovorí, „oznámiac nám tajomstvo svojej vôle“. „Veľké tajomstvo“ teda nie je nejaký  priveľmi hlboký problém, niečo, čo je prenesmierne záhadné, ale je to Božie spasenie, ktoré je veľmi zázračné a nádherné.

„Ale,“ bude niekto namietať, „manželstvo muža a ženy nie je veľké Božie spasenie. A to veľké spasenie je to, o čom Pavol rozpráva, pretože hovorí, ‚Toto tajomstvo je veľké‘“. Naša odpoveď je, že Pavol nehovorí o manželstve muža a ženy. Pokračuje ďalej hovoriac, „ale ja hovorím vzťahom na Krista a vzťahom na cirkev“. Napriek tomu, keď hovorí vo vzťahu ku Kristovi a cirkvi, stále má na mysli ľudské manželstvo. Pretože ľudské manželstvo je znamením, Bohom ustanoveným symbolom vzťahu Krista a cirkvi. Tá podmieňujúca realita manželstva je spojenie Krista a cirkvi. Základný význam manželstva je v tom, že zobrazuje manželstvo Krista a jeho nevesty, cirkvi.

Medzi Synom Božím v našom tele, Ježišom, a cirkvou, existuje ten najintímnejší vzťah – tak intímny vo svojej podstate – že dvaja sa stávajú jedným. Toto je to úžasné spasenie, ktoré Boh naplánoval od večnosti a ktoré oznamuje skrze evanjelium. Predchádzajúce verše Efezským 5 hovoria o tomto zjednotení Krista a cirkvi. Verš 23 nazýva Krista hlavou cirkvi a cirkev nazýva jeho telom. Verš 30 hovorí, že sme údmi jeho tela, z jeho mäsa a z jeho kostí. Tú istú pravdu vyučuje Nová zmluva aj na inom mieste. V Jánovi 17 sa Kristus modlí za jednotu cirkvi, kde táto jednota na prvom mieste znamená naše spojenie s Kristom: „ja v nich“ (v. 23). Pavol vyhlasuje v Galatským 2:20, že „žije vo mne Kristus“. Efezským 3:17 zdôrazňuje, že uskutočnenie spasenia spočíva v tom, „aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach“. Takýmto spôsobom sme, „naplnení vo všetku plnosť Božiu“ (Ef. 3:19). Kolosenským 1:16,27 je veľmi zrozumiteľný text, ktorý hovorí, že tajomstvo skryté od vekov, ale teraz zjavené svätým, je „Kristus vo vás“. Spojenie Krista a cirkvi sa uskutočňuje v okamihu, keď sme znovuzrodení Duchom. Viditeľné znamenie tohto spojenia je krst, pretože sme pokrstení do Krista. Toto spojenie zažívame skrze vieru.

V Starej zmluve sa nachádzala predzvesť tohto veľkého tajomstva. Stará zmluva prezentovala vzťah medzi Jehovom a Izraelom ako manželstvo. Jehova bol manželom Izraela a Izrael bol jeho manželkou. Duchovná nevernosť Izraela bola označovaná ako cudzoložstvo (viď Ez. 16). Budúca dokonalosť Izraela sa opisovala ako zásnuby s Jehovom a manželstvo (viď. Hozeáš 2). Pieseň Šalamúnova živo a výrazne opisuje vzťah medzi Kristom a cirkvou, keď používa pojmy vyvrcholenia manželskej lásky. Žalm 45 prorokuje o manželstve kráľa Krista, ktorý je sám Boh s pohanskou ženou. Stará zmluva predpovedala tajomstvo spojenia Krista a cirkvi a toto spojenie opisovala ako manželstvo.

Manželstvo je vhodný symbol pre vzťah Krista a cirkvi. Žena nebola učinená prvá, ale ako druhá. Bola učinená pre Adama, a nie Adam pre ňu. Takisto aj v rade Božej, nie cirkev, ale Kristus je prvý. Nie Kristus existuje pre cirkev, ale cirkev existuje kvôli Kristovi, aby mu slúžila a chválila Ho až navždy. Tam na začiatku mala žena svoj počiatok v mužovi. Podobne aj cirkev má svoj počiatok v Kristovi. Stvoril ju svojou zmierujúcou krvou a svojím Duchom a Slovom. Keďže žena bola stvorená z muža a kvôli mužovi, je schopná udržiavať s ním intímny vzťah, ktorý má ako jeho manželka. Text Genesis 2:24 hovorí o nesmiernej intímnosti manželstva a začína slovom „Preto“. Tento text zakladá intímnosť manželstva na pôvode ženy tak, ako je tento pôvod zaznamenaný vo veršoch 21-23. Tá istá vec platí aj pre  cirkev. Cirkev môže byť Kristovou nevestou, pretože Boh ju vo svojej večnej rade prihotovil pre Krista, a pretože Boh ju stvárnil vlastným Duchom Kristovým. Napokon, manželstvo je intímne spojenie. V manželstve je človek muž a žena (Gen. 1:27), dvaja sa stali jedno. V tajomstve spasenia je Ježiš Kristus hlava a cirkev je telo. Dvaja sú jedno.

                    

                     Biblické učenie o manželstve ako veľmi dôležité a vznešené

Keďže chápeme manželstvo ako tajomstvo Krista a cirkvi, máme o manželstve vysoké zmýšľanie: nie o mojom alebo vašom manželstve, a dokonca ani nie o manželstve veriacich, ale o inštitúcii manželstva. Každé hodnotenie manželstva, ktorému chýba tento pohľad na neho ako na Bohom ustanovený symbol Krista a cirkvi, je príliš nízke. Niektorí zo sveta môžu aj napriek tomu tvrdiť, že si manželstvo ctia, ale pretože im toto hľadisko chýba, zneucťujú ho.  Na základe toho potom nevyhnutne nasleduje každý druh porušenosti.

            Sme povolaní k tomu, aby sme usmerňovali naše manželstvo podľa vzoru Krista a cirkvi. Toto je Pavlovo učenie v Efezským 5. To je to, čo spôsobí v manželstve skutočné šťastie. Ale šťastie nie je tá hlavná vec. V skutočnosti bude pre niektorých pridŕžanie sa Božej normy pre manželstvo znamenať namáhavé súženie. Niektorí sa stali eunuchmi kvôli Božiemu kráľovstvu (Mat. 19:12). Tou hlavnou vecou je, aby sme zostali verní Bohu a jeho zákonu, ktorý zastrešuje ustanovizeň manželstva.

            Výsledkom vysokého hodnotenia manželstva bude, že budeme denne usviedčaní z našej veľkej hriešnosti vo vzťahu k nášmu manželstvu. Nemôžeme si lichotiť len preto, že so svojou manželkou, či manželom zaobchádzame rovnako, alebo lepšie, než väčšina ľudí jedná so svojím partnerom. Otázka, skrze ktorú sme posudzovaní, znie takto, „Správal si sa dnes ku svojej manželke tak, ako sa Kristus správa k svojej cirkvi?“ Alebo v druhom prípade, manželka musí čeliť tejto otázke: „Žijem so svojím manželom takým spôsobom, akým je cirkev povolaná žiť s Kristom?“ Teda naše vysoké zmýšľanie o manželstve spôsobuje to, že vyznávame naše hriechy a nedostatky v manželstve a že činíme pokánie.

            V tom istom čase nám manželstvo Krista a cirkvi poskytuje cieľ, o ktorého dosiahnutie  usilovne zápasíme v našom vlastnom manželstve. Namáhame sa, keď tvarujeme naše manželstvo podľa toho Kristovho. Zápasíme o to, aby naše pozemské manželstvo odzrkadľovalo to nebeské, medzi Kristom, ženíchom a cirkvou, jeho nevestou. Toto je sláva a krása manželstva.

            Toto dokážu dosiahnuť len veriace Božie deti. Iba oni poznajú a zaujímajú sa o manželstvo ako o symbol spojenia Krista a cirkvi. Len v nich prebýva Kristus, a preto sú schopné naplniť svoje povolanie v manželstve, či už milovaním svojej manželky, alebo poddaním sa svojmu manželovi. Iba oni odpovedajú ochotne a radostne na slovo Ježiša Krista: zvelebuj mňa a veľké tajomstvo môjho manželstva s mojím ľudom vo svojom vlastnom manželstve.

 

Kapitola 2       INŠTITÚCIA MANŽELSTVA

 A Hospodin Bôh riekol: Nie je dobre byť človekovi samotnému; učiním mu pomoc, ktorá by bola jemu roveň.

A Hospodin Bôh utvoril bol zo zeme všelijaké zviera poľné a všelijakého vtáka nebeského a doviedol ich k človekovi, aby videl ako ktoré pomenuje. A každé jako ktoré pomenoval človek, každú dušu živú, tak sa menovalo.

A Adam, človek, dal všetkým mená, každému hovädu a nebeskému vtákovi a každému zvieraťu poľnému, ale Adamovi sa nenašla pomoc, ktorá by bola bývala jemu roveň.

A Hospodin Bôh dal, aby padol na Adama tvrdý spánok a usnul. A vzal jedno z jeho rebier a jeho miesto zavrel mäsom.

A Hospodin Bôh vybudoval rebro, ktoré vzal z Adama, v ženu, a doviedol ju k Adamovi.

Vtedy povedal Adam: Toto už teraz je kosť z mojich kostí a telo z môjho tela; táto sa bude volať muženou, lebo táto je vzatá z muža.

Preto opustí muž svojho otca a svoju mať a bude ľnúť ku svojej žene, a budú jedno telo.

A boli obidvaja nahí, Adam i jeho žena a nehanbili sa.

–       Genesis 2:18-25

V tom okamihu stvorenia sveta, na ktorý tento text odkazuje, postrádalo celé stvorenie jednu vec: neexistovala ešte žiadna žena. Bol práve šiesty deň zo stvoriteľského týždňa. V ten deň už Boh stvoril zvieratá. Z prachu zeme stvoril človeka, Adama. Umiestnil ho do záhrady Eden a prikázal mu starať sa o záhradu. Tiež mu zakázal  jesť zo stromu poznania dobrého a zlého. Potom sám Boh vyhlásil, že chýba ešte jedno stvorenie na to, aby mohol byť svet pokladaný za úplný. Podľa verša 18, „Hospodin Bôh riekol: Nie je dobre byť človekovi samotnému“. Pán konal ďalej tak, že sa rozhodol stvoriť ženu z jedného z Adamových rebier(v. 21, 22). Potom, čo bola utvorená, ju Pán priviedol k mužovi (v.22).  Toto znamenalo ustanovenie manželstva. Bol to skutočný sobáš Adama a Evy, bolo to prvé manželstvo. Ale tiež to bolo aj ustanovenie manželstva ako trvalého zriadenia  pre ľudskú rasu.

Pôvodné ustanovenie manželstva je základom pre naše chápanie manželstva, naše hodnotenie manželstva a naše správne správanie sa v manželstve. Je len rozumné tvrdiť, že ustanovenie manželstva má byť rozhodujúce pri našom pohľade na manželstvo. Ak chce niekto správne pochopiť niečo, potrebuje poznať počiatok toho, čo sa chystá skúmať. Ako to začalo? Aký to malo pôvodne cieľ? Aké vlastnosti to vtedy malo?

Kristus a jeho apoštoli otvorene vyučujú, že ustanovenie manželstva na šiesty deň stvorenia má rozhodujúci význam. Keď sa farizeji pýtali Ježiša na rozvod, a teda aj na samotné manželstvo, Pán Ježiš odpovedal tak, že ich odkázal naspäť na pôvodné ustanovenie manželstva. „Či ste nečítali,“ povedal, „že ten, ktorý ich učinil, od počiatku učinil ich muža a ženu?“ (Mat. 19:4). Potom farizejom citoval Genesis 2:24. Keď sa tí snažili dostať Ho odvolaním sa na povolenie prepustiť manželku, ktoré dal Mojžiš Izraelcom  (Mat. 19:7), Pán odpovedal, „od počiatku nebolo tak“ (Mat. 19:8, kurzíva nie je v pôvodnom texte). Pán Ježiš vyžaduje, aby sme sa - kvôli pravde o manželstve, a obzvlášť kvôli pravde o vhodnom správaní sa v manželstve – vrátili naspäť na začiatok k ustanoveniu manželstva. Pavol robí tú istú vec v 1. Timoteovi 2. Čo sa týka správneho vzťahu medzi mužom a ženou, dôkaz pre svoje učenie o ženinom poddaní sa mužovi nachádza v skutočnosti, že pôvodne „Adam bol stvorený prvý, až potom Eva“ (v. 13).

Primerane tomu, ak máme správne ohodnotiť manželstvo a povinnosti oboch v manželstve, a takisto aj omyly, ktoré ohrozujú manželstvo, musíme sa vrátiť späť na začiatok: k Božiemu ustanoveniu manželstva.

                              Neúplný muž

Keď na šiesty deň stvorenia muž existoval sám, bol neúplný – nebol celistvý. Stvoriteľ to videl: „Nie je dobre byť človekovi samotnému“ (Gen. 2:18). Originálny text v hebrejčine vyjadruje toto neuspokojivé postavenie osamelého človeka ešte oveľa silnejšie. Doslova čítame, že Boh povedal, „Nie je dobré, aby človek existoval vo svojom odlúčení.“ Sám osebe Adam existoval ako niekto oddelený od niekoho iného, kto k nemu patril. Bol tu nedostatok a to „nie je dobré“.

Aby Boh spôsobil to, že človek zažije toto oddelenie a neúplnosť, privedie k nemu zvieratá. Adam, pretože nepozná žiadny iný stav, si neuvedomuje, ako si to uvedomuje Boh, že nie je úplný. Tým, že k nemu privedie zvieratá, mu Boh umožní uvedomiť si tento nedostatok. Všetky zvieratá sú v pároch. Jedine Adam nemá žiadnu sebe rovnú pomoc. Keď čítame slová z verša 20, „ale Adamovi sa nenašla pomoc, ktorá by bola bývala jemu roveň“, musíme ich chápať ako slová hovoriace o Adamovom vlastnom vedomí. Adamovi sa nepodarilo nájsť pomoc sebe rovnú. Samozrejme, vtedy si ešte nemohol presne uvedomovať, aká je presná podstata jeho potreby. Len vtedy, keď mu Boh privedie doplnenie, sa presne dozvedá, čo mu to chýbalo. Ale už teraz  v ňom existuje uvedomenie si potreby.

Bolo nevyhnutné, aby si Adam uvedomoval svoju neúplnosť predtým, než mu Boh priviedol jeho manželku. To spôsobí veľký rozdiel v tom, ako Adam príjme svoju ženu a ako s ňou bude zaobchádzať. Keby si Adam nikdy nebol uvedomil svoju vlastnú neúplnosť bez nej, považoval by ženu za síce milý, ale predsa len v skutočnosti nepotrebný prídavok k sebe. Hľadel by na ňu ako na niečo, bez čoho by sa aj tak zaobišiel. Teraz ju však príjme – a naloží s ňou – ako s niekým, kto je pre jeho vlastnú úplnosť nevyhnutný. Zo svojej vlastnej skúsenosti bude poznať, že ona je tou pomocou, ktorú potrebuje.

                              Manželstvo ako potrebnosť

Tu je prítomné poučenie o tom, že manželstvo je potrebné. Nakoniec Boh predsa nielen že uvidel, že človeku nie je dobré byť osamote, On človeka takto stvoril. Učinil Adama takým spôsobom, aby sám o sebe nebol úplný. Skutočnosť, že pre muža nie je dobré sa neoženiť, je súčasťou jeho bytosti už od aktu stvorenia. To isté platí aj pre ženu, keďže nebola stvorená na to, aby zostala sama, ale aby bola pomocou rovnou mužovi. Preto je to praktickou múdrosťou povedať mladým mužom a mladým ženám v cirkvi, aby vstúpili do manželstva.

Existujú výnimky. Podľa Matúša 19:12 niektorí musia žiť sami kvôli Božiemu kráľovstvu: „sú panenci, ktorí sa sami pre nebeské kráľovstvo učinili panencami“. Boh im poskytne milosť na to, aby boli schopní žiť v tomto postavení. Sú tu aj ďalší, ktorí ako Pavol zostanú slobodní s cieľom odovzdania sa pre dielo Kristovho kráľovstva. Odhliadnuc od týchto výnimiek, platí, že zreteľný dôsledok toho, že Boh stvoril muža a ženu a sám ustanovil manželstvo je ten, že máme vstúpiť do manželstva, a pritom vždy pamätať na Pavlovu podmienku z 1. Korintským 7:39: „len nech je to v Pánovi“.

Písma naozaj vyzývajú Boží ľud k vstupu do manželstva. 1. Korintským 7:2 nám nariaďuje, „nech má každý svoju vlastnú ženu, a každá nech má svojho vlastného muža.“ Pavol uvádza v 1. Timoteovi 5:14, „Preto tedy chcem, aby sa mladšie vydávaly“.

Veľa smutného zla a bolesti spôsobuje to, že Rímskokatolícka cirkev vyžaduje od svojich kňazov, aby žili v odlúčenosti. Boh hovorí, „nie je dobré“, Rím hovorí, „je to dobré“. Od takéhoto bláznivého a škodlivého zákona sa nedá čakať nič iné, než všetka prevrátenosť konkubinátu, smilstva, homosexuality a žiadostí, ktoré nasledovali v minulosti, a ktoré sú aj dnes.

                              Slávna žena

Potom, čo pripravil Adama na prijatie ženy ako svojej manželky, stvoril Boh ženu. Najprv nechal Adama upadnúť do hlbokého spánku; potom stvoril ženu z rebra, ktoré vybral z muža. Skrze akt stvorenia udelil Boh žene práve takú veľkú česť, akú dal predtým mužovi. Za prvé, ešte predtým než stvoril ženu, sa Pán vyjadril na adresu bytosti, ktorú sa chystal učiniť. Povedal, „Nie je dobre byť človekovi samotnému; učiním mu pomoc, ktorá by bola jemu roveň“ (Gen. 2:18). Presne ako v prípade Pánových slov (Genesis 1:26), vyslovených krátko predtým než stvoril muža, táto reč mala predstaviť stvorenú bytosť, ktorá bude najvyššia a najslávnejšia zo všetkých stvorených bytostí. Skutočne, Božie slová v Genesis 1:26, „Učiňme človeka na svoj obraz“ – slová, ktoré ukazovali na zvláštny význam tejto bytosti, človeka – sa nevzťahovali len na muža, ale aj na ženu. Ukazuje nám to nasledujúci verš, v ktorom čítame, „A Bôh stvoril človeka na svoj obraz, na obraz Boží ho stvoril, mužské a ženské pohlavie ich stvoril“ (v. 27).

            Za druhé, veľká česť ženy je zjavná zo spôsobu, akým ju Boh učinil. Nebolo to len prostou rečou, ktorou by ju zavolal do existencie svojím Slovom. Pracoval na nej svojimi vlastnými rukami. Presne tak, ako sformoval muža z prachu zeme, takisto vynaložil zvláštne úsilie pri žene a učinil ju z Adamovho rebra. V Genesis 2:22 čítame doslova, že Pán vybudoval ženu z mužovho rebra.

            Na Božom stvorení ženy je zjavné jej vznešené a slávne postavenie. Žena má za sebou dlhú históriu pošliapavania. Najevidentnejšie to bolo v pohanských civilizáciách. Žena sa len veľmi málo líšila od dobytka, ktorý muž vlastnil. Dokonca aj v cirkvi mali  niektorí  predstavu, že manželka je nízka bytosť, vhodná na to, aby zniesla  zneužite, akékoľvek sa jej manželovi zapáči. Muži pohŕdali svojimi manželkami, ako keby takéto správanie predstavovalo pravú pobožnosť, argumentujúc, že muž je hlavou svojej manželky. Každý takýto dojem a zvyk sa kláti pri jednoduchom pohľade na samotný záznam o stvorení ženy a jej postavení, ktorému náleží vysoká česť.

                     „Rovná pomoc“

Česť, ktorú žena dostala neuberá na skutočnosti, že bola učinená preto, aby sa stala pomocou „rovnou“ mužovi. Jednotlivé preklady Biblie však toto slovo niekedy prekladajú pojmom s iným odtieňom významu. Preklad Kráľa Jakuba (angl. King James Version) to vyjadruje slovom, ktorého význam je  „vhodná“ alebo tiež „primeraná“. Často nechápeme význam spojenia „rovná pomoc“. Boh povedal, „učiním mu pomoc, ktorá by bola jemu roveň“. Nepochopenie významu týchto slov prezrádza muž vtedy, keď svoju ženu nazýva „pomoc“. Tak mu stačí jediné slovo „pomoc“, miesto slovného spojenia „rovná pomoc“. Žena je pomocou, je podporou. Je pomocou alebo podporou, ktorá je vhodná pre muža. To znamená, že je presne pre muža, vhodná k nemu a on ju takú potrebuje. Adam, muž, je štandardom. Keď Boh učinil ženu, učinil ju presne takú, aká má byť, aby doplnila mužov nedostatok, je práve taká, aby bola schopná učiniť muža úplným. Ona je mužova pomoc. Pomoc, ktorá je pre neho vhodná v každom ohľade, fyzicky, ale tiež aj duševne a emocionálne. Preto aj dostala meno „mu-žena“. Ona je ženským náprotivkom muža. Podľa pôvodného hebrejského textu je ona ishshah, pretože muž je ish. Jej meno, ktoré vlastne vyjadruje jej samotnú podstatu, v skutočnosti znie „ženský muž“.

                     Božie ustanovenie

Boh sám potom priviedol ženu k Adamovi. V Genesis 2:22 čítame: „...a [Boh] ju doviedol k Adamovi“. Toto bola vôbec prvá svadobná slávnosť, kde sobášiacim bol sám Jehova, Boh. Táto udalosť znamenala zavedenie manželstva ako trvalého ustanovenia medzi ľuďmi.

Manželstvo je Božia ustanovizeň! To, že Boh ustanovil manželstvo, je jednoduchá, ale základná pravda o manželstve. Prvé manželstvo bolo to, ktoré učinil Boh a to od začiatku do konca. On ho chcel, On stvoril prvých dvoch ľudí takým spôsobom, aby každý z nich bol na to pripravený, ba čo viac, aby ani jeden z nich bez neho nedokázal žiť. On ich priviedol k sebe navzájom skrze manželské puto. Keď Boh uskutočnil toto prvé manželstvo, ustanovoval tým v tej chvíli medzi ľuďmi trvalé zriadenie. Boh stvoril manželstvo na šiesty deň. Ustanovil tak manželstvo ako zriadenie pre všetky časy a medzi všetkými ľuďmi.

Základný dôvod, prečo človek ničí manželstvo, je ten, že ho nepokladá za Božie, ale za ľudské ustanovenie. Svet, ktorý pohŕda autoritou Písiem si vymýšľa iný pôvod manželstva ako ten, uvedený v Genesis 2. Raz, pred dávnymi časmi, (týmto spôsobom sa začínajú všetky rozprávky) sa človek rozhodol, že si ustanoví manželstvo. Človek sa rozhodol, že manželstvo by bolo užitočným ustanovením pre život, budovanie rodiny a pre ochranu majetku. Keďže nechcel, aby niekto narúšal jeho rodinný život, alebo ohrozoval jeho majetok, ustanovil človek nejaké pravidlá, ktorými postavil cudzoložstvo mimo zákon.

Toto vysvetlenie pôvodu manželstva je absolútne nepravdivé. Adam by sám od seba s manželstvom nič neurobil. Dokonca ani len nevedel, že manželstvo by bolo pre neho dobré, až dovtedy, kým mu to nezjavil Boh. Navyše – a tiež vo vzťahu k pôvodu manželstva – je tu prítomná zásadná lož „na počiatku človek“, ktorá stojí v opozícii k základnej pravde „na počiatku Boh“ (kurzívu pridal autor).

Prirodzene teda platí, že, ak je manželstvo niečo, čo vymyslel človek, potom človek môže naložiť s týmto zriadením, ako sa mu zapáči. Môže ho prekrúcať a deformovať tak, aby sa mu to ľúbilo, a aby vyhovel každej svojej chuti a rozmaru. Môže mať milenky. Môže sa rozviesť pre akúkoľvek príčinu a znova uzavrieť manželstvo. Západná civilizácia, ktorá je formálne kresťanská, je natoľko zdegenerovaná , že legálny rozvod je aj rozvod „bez príčiny“. Rozvod sa stáva tak bežným a tak prijímaným ako manželstvo. Ak je manželstvo ľudské zriadenie, tak človek môže zvrátiť túto ustanovizeň. Môže ju dokonca aj úplne odstrániť, ak sa tak rozhodne. Radikálna mládež toto nielen navrhuje, ale aj praktizuje. Tí menej radikálni majú „družku“, alebo žijú v manželstve na skúšku. Tí viac radikálni zamietajú manželstvo úplne a otvorene, bez výčitiek a hanby žijú v smilstve. Prečo nie? Prečo nie, ak manželstvo vymyslel človek? Rodičia a učitelia týchto mladých ľudí možno neschvaľujú ich počínanie, ale ak tí istí rodičia a učitelia popierajú, že manželstvo je Božie zriadenie, nemôžu potom tento omyl vyvrátiť a mládež pokarhať. V skutočnosti sú sami zodpovední za to, že mladí prevracajú manželstvo. Tento rozklad manželstva je logický a nevyhnutný následok vyučovania na štátnych školách, kde v strede všetkého, vrátane „domova a rodiny“,  je človek a zapretie Boha. Doplniť potom na záver, že manželstvo je dobré pre spoločnosť, je príliš málo a príliš neskoro.

Je nevyhnutné, aby sme my a naše deti videli manželstvo ako zriadenie od Pána Boha. Musíme chápať, že to nie je len ľudská dohoda, ktorá obsahuje vzájomné podmienky a sľuby. Vidieť tieto veci musí znamenať viac, než ich len intelektuálne poznať. Dôvodom je skutočnosť, že môže prísť čas, keď Boh manželstva bude mať na nás veľmi ťažké požiadavky. Vtedy, aj keď svojou mysľou poznáme pravdu o manželstve, máme sklon túto pravdu prehliadať. Milostivým pôsobením Svätého Ducha musíme pravdu o tom, že manželstvo je Božím zriadením, chápať s veriacim srdcom. Naše chápanie musí byť naplnené bázňou pred Bohom, ktorý manželstvo ustanovil. Potom sa aj náš postoj k jeho manželskému zriadeniu stane postojom bázne a trasenia. Nadovšetko musíme byť motivovaní hlbokou a vďačnou láskou k Nemu ako k Bohu nášho spasenia v Ježišovi Kristovi, jeho Synovi. Z takéhoto dôvodu máme pokorne počúvať jeho slovo o manželstve a poslušne ho nasledovať.

Pretože manželstvo je Božie ustanovenie, riadi sa Božími pravidlami. Novozmluvné Písma nás opakovane usmerňujú naspäť k začiatku, naspäť na miesto, kde Boh prvýkrát ustanovil manželstvo, aby sme sa naučili Božie zákony, ktoré riadia manželstvo. Písma Novej zmluvy tak robia na základe predpokladu, že Boh má právo rozhodovať a hovoriť vo veciach manželstva. Toto odvolanie sa na Božie ustanovenie manželstva  v sebe zahŕňa fakt, že manželské princípy sú obsiahnuté v tomto prvotnom zriadení manželstva, ktoré nachádzame v knihe Genesis.

Ktoré sú to manželské princípy – Božie pravidlá na spravovanie manželstva –zjavné z ustanovenia manželstva v Genesis 2?

Za prvé, „Manželstvo nech je v úcte u všetkých a loža nepoškvrnená“ (Žid. 13:4). Zakazovať manželstvo ako niečo zlé zo samotnej podstaty je učenie démonov (1. Tim. 4:1-3).

Za druhé, manželstvo je spojenie a spoločenstvo jedného muža a jednej ženy. Obmedzenie manželstva na jedného muža a jednu ženu je zákon, o ktorom náš Pán v Matúšovi 19:3-12 hovorí, že je zreteľný v samotnom ustanovení manželstva na začiatku:

A on odpovedal a riekol im: Či ste nečítali, že ten, ktorý ich učinil, od počiatku učinil ich muža a ženu a povedal: Preto opustí človek otca i mať a bude sa pridŕžať svojej ženy, a tí dvaja budú jedno telo? Takže nie sú viacej dvoje, ale jedno telo. A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje! [verše 4-6]

Podľa tejto zásady nie je možný žiadny rozvod s výnimkou cudzoložstva a nie je možné žiadne opätovné manželstvo, kým žije muž alebo jeho žena.

Za tretie, v manželstve je hlavou muž a žena musí byť poddaná svojmu manželovi. V 1. Korintským 11 Pavol tento záver explicitne odvodzuje zo stvorenia Adama a Evy a z prvotného ustanovenia manželstva. Vo verši 3 prehlasuje, že „hlavou ženy [je] muž“. Toto vyhlásenie sa zakladá na skutočnosti, že „muž nie je zo ženy, ale žena z muža; lebo ani nie je muž stvorený pre ženu, ale žena pre muža“ (verše 8,9). Muž bol prvý a žena bola druhá. Žena bola stvorená pre muža, a nie muž pre ženu.

Za štvrté, žena je pre muža potrebná, muž je bez ženy neúplný. V 1. Korintským 11 pokračuje Pavol s cieľom objasniť tento princíp. Vo veršoch 11 a 12 píše „Avšak ani muž bez ženy ani žena bez muža v Pánovi. Lebo jako je žena z muža, práve tak i muž skrze ženu, a všetko je z Boha“.

Fakt, že žena má svoj pôvod v mužovi a bola stvorená kvôli mužovi, nesmie byť vysokomyseľne zneužitý zo strany muža. Pavol pripomína mužovi, že je stvorený takým spôsobom, že nemôže žiť „bez ženy“, ale musí žiť „skrze ženu“. V súlade s Eviným stvorením z Adama žije manželka celý svoj život zo svojho manžela ako zo zdroja, „žena [je] z muža“. Ale manžel v súlade so skutočnosťou, že Adam sa stal úplným až potom, čo prijal Evu, svoju manželku, žije celý svoj život skrze ženu. Celý jeho život – život rozmýšľania, plánovania a práce – prechádza cez ženu, je ňou ovplyvnený a je s konečnou platnosťou dobrý kvôli jej „pomoci“. Tak, ako žena nesmie žiť v nepoddaní sa, tak ani muž nesmie žiť v nezávislosti vo vzťahu k svojej manželke, ako keby bola jemu a jeho životu nepotrebná.

Konať v rozpore s týmito manželskými zásadami, znamená vojsť do trápenia či dokonca do katastrofy. Boh trestá neposlušných ľudí. Ale v tomto živote trestá takým spôsobom, že porušenie jeho zákonov je tou samotnou vecou, ktorá privedie človeka do trápenia. Keď pohŕda manželskými zákonmi, schádza z chodníka, na ktorom sa človek teší z požehnania. Je ako bláznivá ryba, ktorá sa rozhodla ignorovať zákon, podľa ktorého má žiť vo vode a vyskočí na pevninu. Svojím skutkom si na seba rýchlo privolá nešťastie, ktoré si zasluhuje. Božie dieťa sa teší z Božieho požehnania v manželstve, keď spoznáva a koná Božiu vôľu pre manželstvo ako výraz svojej vďačnosti Bohu za jeho milostivé spasenie v Ježišovi Kristovi.

                     Stvoriteľské ustanovenie

Vo svetle záznamu o tom, ako Boh ustanovil manželstvo, je jasné, že manželstvo je zriadenie, ktoré patrí do sféry stvorenia, a nie do sféry vykúpenia. Je dôležité, aby sa nám nestalo, že nesprávne pochopíme pravdu, že manželstvo je symbol vzťahu medzi Kristom a cirkvou. Neznamená to, že na to, aby bolo manželstvo platné, je nevyhnutne potrebná cirkev alebo Božia milosť. Manželstvo nie je sviatosť, ako to učí Rím. To by znamenalo, že manželstvo, práve tak ako krst, je ustanovené Kristom v cirkvi, a že je prostriedkom milosti tým ľuďom, ktorí na ňom majú účasť. Ale Boh ustanovil manželstvo ešte predtým, než vôbec prišlo akékoľvek vykúpenie, či nejaká cirkev Kristova. Manželstvo je Božie ustanovenie vo sfére stvorenia, podobné ustanoveniu civilnej vlády a ustanoveniu práce.

Práve preto je aj manželstvo mimo cirkvi autentické, práve tak, ako je bez cirkvi právoplatná civilná vláda. Manželstvo je platné pred Bohom a aj pred ľuďmi, aj keď nebolo uzavreté cez službu pastora. Zamietame situácie, keď sa zborová mládež rozhodne nemať  sobáš v cirkvi, ale nie preto, že by bolo platným len manželstvo uzavreté v cirkvi. Neveriaci sú platne zosobášení práve tak, ako vlastnia a vykonávajú autentickú autoritu v civilnej vláde. A preto tí neveriaci, ktorí páchajú cudzoložstvo, sú Bohom súdení a odsúdení za naozajstné porušenie opravdivého manželstva.

Ale neveriaci neprechováva k manželstvu úctu ako k niečomu, čo ustanovil Boh, a ani si ho nectí ako tajomstvo Krista a cirkvi. Dokonca aj vtedy, keď sa formálne pridržiava Božích zákonov pre manželstvo, nerobí tak kvôli Božej sláve. Aj vo svojom manželstve končí v sebe samom. Preto vo svojom manželstve hreší od začiatku až do konca. Keďže neveriaci neberie do úvahy Božie slovo vo veciach svojho manželstva, chýba mu pravá múdrosť pre manželstvo a kvôli tomu sa bláznivo ponára do mnohého nešťastia. Pretože odmieta vážiť si manželstvo ako Božie zriadenie, doširoka tým otvára dvere pre úpadok a zničenie manželstva. Len znovuzrodené Božie dieťa si bude vážiť manželstvo. Váži si ho tým, že v ňom žije podľa Božích zákonov. Takto na realite svojho manželského života zobrazuje živý vzťah lásky medzi Ježišom Kristom a cirkvou.

 

Kapitola 3       MUŽ KRESŤAN V ÚLOHE MANŽELA

Vy, mužovia, tak podobne, spolubývajte s nimi podľa rozumu jako so slabšou nádobou ženskou preukazujúc im úctu jako tiež spoludedičom milosti života, aby vaše modlitby nemaly prekážky.

–       I. Petra 3:7

To, ako sa kresťanskí muži správajú k svojim manželkám, nie je nič menej ako skúška ich viery v Ježiša Krista. Muž môže byť schopný vyznať zdravé, a dokonca aj hlboké vyznanie svojej viery, ale ak zle zaobchádza so svojou manželkou, ukazuje, že jeho vyznanie je klamlivé. Mužova manželka je jeho blížny, jeho najbližší blížny. Tohto blížneho, keďže je k nemu najbližšie, má milovať viac ako všetkých ostatných. Ak muž odmieta milovať svoju vlastnú manželku, ktorú vidí, ako potom môže milovať Boha, ktorého nevidí? Takéhoto muža je treba prerušiť v polovici jeho hlbokého vyznávania viery a povedať mu: „Choď domov a začni milovať svoju manželku!“.

Postoj a správanie sa muža kresťana smerom k svojej manželke sú tiež dôležité v očiach sveta. Keď neveriaci svet hľadí na vyznávajúceho kresťana, člena cirkevného zboru, ktorý haní svoju manželku, pochybuje následne o jeho vyznaní a vyvodzuje, že členstvo v cirkvi nemá žiadny skutočný význam. Nakoniec svet hanobí Krista, ktorého ten človek vyznával svojimi ústami. Tento muž si zaslúži pokarhanie. Dal svetu príležitosť pohrdnúť cirkvou a hlavou cirkvi. V čase, keď je manželské zriadenie otvorene a bezhranične porušované, tá istá príčina spôsobuje, že naše pobožné pristupovanie k našim manželkám je účinné a nádherné svedectvo o Pánovi Ježišovi. Toto by nám malo pomôcť ako ďalší motív, prečo poslúchnuť povolanie z 1. Petra 3:7, povolanie pre muža kresťana v úlohe manžela.

Fakt, že Svätý Duch konfrontuje manžela s konkrétnym povolaním vo vzťahu k manželstvu jasne ukazuje na to, že manžel nemá v manželstve autonómiu. Muž má sklon robiť práve túto chybu.  Povšimne si, že žena je poddaná jeho autorite, ako to učí prvých šesť veršov 1. Petra 3. Tiež si všimne, že je hlavou svojej manželky, dokonca pánom, ako uvádza 1. Petra 3:6. Na základe tohto muž usúdi, že v manželstve je zvrchovaná jeho vôľa. Takýto záver sa dá vyvrátiť už len samotnou skutočnosťou, že Písma, na tomto mieste a aj inde, stanovujú požiadavky na muža v manželstve. Manželia, prebývajte so svojimi manželkami a uctite si ich, hovorí text. Nie vôľa manžela, ale vôľa Iného, ktorý je nad manželom, je v manželstve zvrchovaná.

Na tú istú vec ukazuje aj jedno slovo, ktoré sa nachádza hneď v úvode 1. Petra 3:7: „podobne“. Toto slovo sa vzťahuje na verš 13 z 1. Petra 2, kde apoštol píše, „A tak buďte poddaní každému ľudskému stvoreniu pre Pána“. Existujú konkrétne ľudské ustanovenia, ktoré Pán zriadil v stvorenom svete. Kresťan je povolaný, aby sa im poddal „pre Pána“. Jedným z týchto ustanovení je civilná vláda. Kresťan ako občan sa mu poddáva tým, že sa podriaďuje autorite vladára. Iným ustanovením je práca. Kresťan ako zamestnanec sa mu poddáva tým, že poslúcha svojho „pána“, svojho zamestnávateľa, či už je tento prevrátený alebo dobrý a prívetivý (1. Petra 2:18). Manželstvo je ďalšie takéto Božie ustanovenie. Kresťanská žena sa mu poddáva tým, že sa podriaďuje svojmu manželovi (1. Petra 3:1).

Ale aj muž kresťan sa musí poddať manželskému zriadeniu. Z tohto pohľadu je jeho postavenie v manželstve také isté ako to manželkine – poddanie sa. „Mužovia, tak podobne“ (dôraz pridaný autorom), vraví Svätý Duch, to znamená, “Aj vy ste povolaní k poddaniu sa v tejto záležitosti manželstva. Nie ste tu zvrchovaní, aby ste si robili, ako sa vám zachce.“ Avšak, manžel sa poddáva Pánovi. Robí tak tým, že uskutočňuje povolanie, ktorým ho Pán poveruje.

Existujú tri stránky tohto povolania pre muža kresťana v úlohe manžela.

                     Mužská nezávislosť

Omyl, do ktorého môže kresťanský manžel upadnúť je ten, že seba pokladá za niekoho, kto je v zásade nezávislý na svojej manželke. Úplne prirodzene má tendenciu žiť nezávisle. Má svoje vlastné túžby, svoje vlastné záujmy, svoju vlastnú zábavu a vyhľadáva si ich sám od seba. Nevoviedol svoju manželku do tohto svojho života, ba dokonca ju zavrel vonku. Táto nezávislosť sa nevyhnutne stáva zdrojom nezhôd v manželstve. Dokonca môže viesť až k doslovnej izolácii. Následne sa zvyčajne stane, že manžel je prekvapený, dokonca rozhorčený. Nikdy nebol krutý. Vždy sa finančne dobre postaral o ňu a aj o deti. Nedokáže pochopiť, prečo sa jeho manželka cíti tak horko alebo beznádejne, ako sa cíti, a prečo sa manželstvo dostalo do úzkych. Príčinou je jeho nezávislý život.

Existujú symptómy, ktorými sa tento neduh prejavuje na strane manžela. Doma je len zriedka. Po večeroch a víkendoch je preč sám, a to z dôvodu svojich vlastných záujmov. Ak je doma, nemá spoločenstvo so svojou manželkou, či už v otázkach svojho osobného života alebo v ich spoločných záležitostiach. Je zahĺbený do svojich vlastných myšlienok a aktivít. Jeho problém spočíva v tom, že má dojem, že je nezávislý vo svojom manželstve.

Možno, že takýto manžel dokonca predpokladá túto nezávislosť v prvotnom ustanovení manželstva. Či nebol muž stvorený ako prvý a žena ako druhá? Či nebola Eva učinená pre Adama, aby bola vhodnou pomocou? A neznamená toto všetko, že muž viac-menej kráča životom po svojej cestičke, zatiaľ čo žena sa musí uspokojiť s tým, že mu pomáha, kedy môže? Napokon, muž nebol zamýšľaný ako pomoc pre ženu. Aj v prípade, že naše zmýšľanie nie je až také surové ako toto, my manželia urobíme dobre, ak preskúmame sami seba, aby sme zistili, či toto nie je naša predstava o manželstve. Ak to tak je, potom sme neposlušní povolaniu, ktoré sme dostali od Pána. Potom sa nepoddávame manželskému zriadeniu. Nesprávame sa ako muži kresťania. Ak je toto naše myslenie a správanie, potom neodzrkadľujeme nebeského ženícha, Ježiša Krista, ale enormne Ho prekrúcame. Ba ani nemôžeme očakávať príliš veľa od nášho manželstva. Nebude pre nás radostnou skutočnosťou, a nebude to vzťah, ktorý manifestuje tajomstvo Krista a cirkvi.

Proti tejto zdanlivej nezávislosti muža stojí ustanovenie manželstva. Manžel, ktorý sa usiluje o nezávislosť, sa mylne odvoláva na ustanovenie. Muž bol naozaj Bohom stvorený ako hlava svojej manželky. Žena bola naozaj učinená ako pomoc pre neho. Zabudlo sa ale na to, že žena bola učinená pomocou pre muža, pretože bez nej bol muž neúplný. Adam nebol sebestačný. Potreboval ženu. Existuje teda závislosť muža na svojej manželke. Ak si manžel presadzuje svoju nezávislosť, znamená to, že hlúpo chybuje prehliadaním skutočnosti, že pre muža nie je dobré, aby bol sám.

Písma jednoznačne varujú manžela predtým, aby to, že je hlavou, nevnímal ako nezávislosť. V 1. Korintským 11, potom, čo Pavol tvrdí, že „hlavou ženy [je] muž“ (v.3), dodáva, „Avšak ani muž bez ženy ani žena bez muža v Pánovi. Lebo jako je žena z muža, práve tak i muž skrze ženu, a všetko je z Boha“ (verše 11,12). Muž nežije oddelene od ženy v nezávislosti, žije „skrze ženu“ (kurzíva pridaná autorom). Ustanovenie manželstva pozostávalo z nasledovného: Boh učinil muža a jeho ženu jedným telom. Majú jeden život. Nezávislosť na mužovej strane znamená vzburu proti ustanoveniu manželstva.

Táto nezávislosť je takisto v rozpore s veľkým štandardom pre muža kresťana v úlohe manžela. Tým veľkým štandardom je postoj a správanie sa Ježiša Krista voči cirkvi. Manželstvo je tajomstvo Krista a cirkvi. Kristus Ježiš nežije oddelene od svojej cirkvi, svojej manželky, v nezávislosti. Skutočnosť, že Ježiš nepotreboval cirkev, robí tento vzťah ešte pôsobivejším pre manžela kresťana. Ako večný Boží Syn bol Kristus úplne sebestačný. O Ňom by nikdy nemohlo byť povedané, že nie je dobré, aby bol osamote. Ale zo slobodnej milosti sa spojil s cirkvou a žije s touto cirkvou a skrze túto cirkev až navždy. On žije s cirkvou! Delí sa s ňou o svoj život. Dôverne s ňou komunikuje o svojich najtajnejších myšlienkach, svojich túžbach a plánoch a o všetkých svojich aktivitách. Nič pred ňou nezadržal. Uvádza ju do svojho života a to plne. Toto je predloha pre muža kresťana ako manžela. Toto je príčina, prečo dostal kresťanský manžel povolanie v 1. Petra 3:7: “Vy, mužovia, tak podobne, spolubývajte s nimi“. Je to povolanie, ktoré zamieta a zakazuje každú nezávislosť.

Povolanie prebývať s manželkou by malo byť chápané na prvom mieste v doslovnom, dokonca fyzickom zmysle. 1. Korintským 7:3 prikazuje manželom a manželkám, aby spolu navzájom sexuálne žili: „Muž nech preukazuje žene povinnú dobroprajnosť a podobne aj žena mužovi.“ Slová „povinnú dobroprajnosť“ opisujú dlh, ktorý každý dlží tomu druhému, a preto apoštol vyzýva manželov a manželky, aby splatili tento dlh. Je to napísané v súvislosti so sexuálnym vzťahom a aktom, čo kontext dáva nezameniteľne najavo. Niekomu sa môže zdať čudné, že toto je podané ako príkaz, ale stáva sa, že partneri v manželstve zavrhli a odmietli sex z príčiny, že takto sa môžu plnšie odovzdať Bohu. Rovnako aj dnes takéto odmietanie zo strany manžela alebo manželky predstavuje ohrozenie manželstva, aj keď sa toto odmietanie pravdepodobne nebude zakladať na duchovnej príčine.

Manželovo povolanie k prebývaniu so svojou manželkou rovnako znamená aj to, aby bol doma v prítomnosti svojej manželky. Vo svete je to tak, že manželia, čo za nič nestoja, sa zdržiavajú v krčmách. Podobným spôsobom môže hrešiť aj kresťanský manžel. Nájde si mnoho aktivít, možno rekreačných, ktoré ho zdržia mimo domov. Keď sa nachádza doma, musí prebývať so svojou ženou v spoločenstve, a nie len prosto existovať pod tou istou strechou vedľa nej. Toto povolanie teda zasahuje až k tomu najširšiemu možnému záberu, vyžaduje od manžela, aby sa delil o celý svoj život so svojou manželkou. Musí žiť svoj život „skrze“ ňu.

 

                              Mužská tyrania

Tak ako povolanie prebývať so svojou manželkou zakazuje nezávislosť, práve tak zakazuje tyraniu. Toto je ďalšia rozšírená nekresťanská charakteristika manželov. V tomto prípade manžel vládne nad svojou manželkou absolutistickým, studeným a krutým spôsobom. Podstatou takejto „vlády teroru“ je absencia lásky. Je to výlučne záležitosť holej sily. Základom vlády manžela je to, že svoju manželku používa. Uspokojuje a rozširuje seba samého na úkor svojej manželky. Je tyranom. Takéto je panovanie hriešneho, neveriaceho manžela. Tento spôsob panovania zo strany manžela bol Boží súd, uvalený na ženu v raji kvôli jej previneniu sa pri páde človeka. Čítame o tom v Genesis 3:16: „Potom ešte povedal žene: Veľmi rozmnožím tvoju bolesť a tvoje tehotenstvo; v bolesti budeš rodiť deti, a tvoja túžba sa ponesie k tvojmu mužovi, a on bude panovať nad tebou“. Súd spočíva v tom, že jej manžel bude nad ňou panovať. Ale už pred pádom existovala vláda zo strany manžela. Mužovi bola udelená autorita nad ženou už pri samotnom momente stvorenia. Teda panovanie, o ktorom Genesis 3:16 hovorí, sa prvýkrát objavuje po páde a je to brutálna, tyranská nadvláda silnejšieho, dominujúceho muža nad slabšou, podriaďujúcou sa ženou. Ale toto rozhodne nie je model pre kresťanského manžela. Toto nie je to pobožné správanie, ku ktorému volá 1. Petra 3:7.

Nesmieme popierať postavenie hlavy a autoritu kresťanského manžela. Peter trvá na oboch, keďže hovorí o manželke ako o „slabšej nádobe“. Tiež aj predchádzajúce verše vyžadujú od manželky, aby bola poddaná svojmu manželovi a dávajú Sáru za príklad, pretože poslúchala Abraháma a nazývala ho „pánom“. Modelom pre jeho postavenie hlavy je správanie sa  Ježiša Krista voči cirkvi, ktorej je hlavou. Postavenie Ježiša Krista ako hlavy cirkvi dáva jasne najavo, že milovať svoju manželku je základným povolaním pre manžela. Základné povolanie nie je „panuj nad svojou manželkou“, ako keby si bol diktátor, ale povolanie je „miluj ju“, pretože si jej manžel. Táto láska nie je láska chamtivá, ktorá by hľadala svoje vlastné ja, ale láska dávajúca. „Vy, mužovia, milujte svoje ženy, jako aj Kristus miloval cirkev,“ vyžaduje Efezským 5:25 a dodáva: „a vydal sám seba za ňu“. Skutočnosť, že Ježiš je hlavou cirkvi neznamená, že ju používa ako prostriedok na svoju vlastnú výhodu, ale znamená, že dáva samého seba na jej úžitok. V láske dal! V láske vydal samého seba!Podobným spôsobom má manžel milovať svoju manželku. Nech manžel vykonáva svoje postavenie hlavy a aj autoritu v kontexte takejto lásky.

V čase manželských obtiaží sa manžel často sťažuje, že ich príčinou je neposlušnosť jeho manželky. Z plného hrdla nalieha, „Ja som hlava, ja panujem“. V takej situácii je niekedy potrebné odpovedať, „Áno, ale prebývaš s ňou? Je tu prítomný tento základný vzťah medzi tebou a ňou? Je tu spoločenstvo života medzi tebou a tvojou manželkou, ktoré má pôvod v tom, že ty ju miluješ a dávaš za ňu samého seba?“ Toto je zásadný element v našom vzťahu s Ježišom Kristom: spoločenstvo života, zmluvné priateľstvo v láske. Toto je aj zásadným elementom v manželstve, ktoré je učinené podľa vzoru „vecí, ktoré  v nebesiach“. Preto Peter nehovorí, „Manželia, panujte nad svojimi manželkami“. Ale hovorí, „Muži, žite so svojimi manželkami“ (kurzíva pridaná autorom). Hlava, ktorá je odpojená od tela, a pritom sa stále snaží dominovať nad telom, je monštrum. Hlava môže vládnuť nad telom jedine v a skrze svoje vlastné intímne napojenie na telo. Toto je pravda v prípade nášho fyzického tela, toto je pravda v prípade Krista a cirkvi, toto je rovnako pravda o mužovi a žene.

                     Poznanie lásky

Tieto hriechy, ktoré ohrozujú život muža kresťana ako manžela, sa dajú odvrátiť vďaka tomu, že tento biblický text vyžaduje poznanie: „Vy, mužovia, tak podobne, spolubývajte s nimi podľa rozumu (preklad KJV uvádza namiesto ‚podľa rozumu‘ slová ‚podľa poznania‘)“. Poznanie na strane manžela má byť tou normou, podľa ktorej žije so svojou manželkou. Toto poznanie nemá byť len poznanie mysľou – studená a abstraktná rozumová známosť. Naopak, je to vrúcne, osobné poznanie v srdci. Výzva, ktorá znie v 1. Petra sa blíži k tejto: Buď rozumejúcim mužom! Poznanie, ktoré sa tu vyžaduje, je poznanie s účasťou. V súlade so zvyčajným významom poznania v Biblii je jadrom tohto poznania láska.

Toto poznanie je duchovný dar, ktorý kresťanskému manželovi udelil Svätý Duch. Nie je to prirodzená náklonnosť ani pocit. Nie je to prirodzená vlastnosť, ktorú majú niektorí muži už od narodenia. Zdôrazňujem to, pretože zvlášť v čase vážnych manželských obtiaží sa môže stať, že manžel ma takúto predstavu o poznaní, ktorá sa od neho vyžaduje, a tak sa buď vyhovára zo svojich hriechov, totiž, že nežije so svojou manželkou podľa poznania,  alebo dochádza k záveru, že jeho manželstvo je beznádejné. Zvyčajne povie, „Byť chápavým a trpezlivým nie je v mojej prirodzenosti, som drsný a necitlivý.“ Čo tým myslí, je následovné, „Moje doterajšie hrubé správanie a bezohľadnosť k mojej manželke je niečo, s čím sa nedá nič robiť, niečo, za čo vlastne nenesiem vinu“. Alebo to môže byť vyjadrenie zúfalstva pri pohľade do  budúcnosti: „Chcel by som žiť so svojou manželkou tým správnym spôsobom, ale bojím sa mojej slabej a hriešnej prirodzenosti“. Manželka robí tú istú chybu, ak si myslí, že láska je len prirodzený pocit. Ak by neskôr stratila láskyplný pocit náklonnosti k svojmu manželovi, dôjde buď k záveru, že má právo ukončiť manželstvo, alebo, že budúcnosť jej manželstva je tiesnivá a beznádejná.

Cnosti, ktoré od nás manželstvo vyžaduje, či už stojíme na mieste manžela alebo manželky, nie sú prirodzenými vlastnosťami, ktoré by sme mali, alebo nemali mať od svojho narodenia. Nie sú ani telesnými pocitmi, ktoré v sebe musíme vzbudiť. Sú to Božie dary. Láska je Kristova láska, rozliata v našich srdciach skrze Svätého Ducha, keď o ňu úpenlivo prosíme na modlitbe. Manželstvo teda nie je beznádejné dokonca ani vtedy, keď sa pocit náklonnosti vytratil kvôli nášmu hriechu. Ohľaduplná, chápavá a súcitná známosť nie je niečím, s čím sa niektorí ľudia rodia, ale je to nebeský dar od Krista pre veriacich mužov, ktorí oň denne prosia na modlitbe. Z tohto dôvodu môže každý muž kresťan mať tento dar a používať ho. Je to jeho hriech, ak tak nerobí.

                     Slabšia nádoba

Poznanie, ktoré musí byť normou, podľa ktorej manžel prebýva so svojou manželkou, je tiež intelektuálne. Poznanie zahŕňa niektoré veci o manželke, a teda umožňuje mužovi vziať tieto veci v úvahu, keď s ňou nažíva. Konkrétne tento text od manželov vyžaduje, aby brali vždy v úvahu jednu dôležitú vlastnosť manželky. A to je tá, že manželka je slabšia nádoba. Text z 1. Petra 3:7 nám jasne hovorí, že manželovo poznanie manželky sa týka aj jej postavenia a situácie ako „slabšej nádoby“.

Na tomto mieste Boh sám popiera manželkinu rovnakosť s jej manželom. Neveriaca žena sa posmieva tomuto učeniu Svätých písiem a vo svojom srdci ho nenávidí. Nikdy sa mu nepoddá. Ale veriaci, keďže prijíma toto učenie o nerovnakosti manžela a manželky ako Božie slovo, sa snaží poznať jeho význam.

Čo to znamená, že manželka je slabšia nádoba? Presnejší preklad tohto textu dáva najavo, čo tým Peter myslí: „spolubývajte s nimi podľa rozumu (poznania) jako so slabšou nádobou, ženou“ (zvýraznenie kurzívou pridal prekladateľ). Manželka je slabšou nádobou, pretože je ženou, a nie mužom, je ženského pohlavia, a nie mužského. Peter sa tu odvoláva na podriadenie ženy mužovi, ktoré Boh ustanovil, keď stvoril tieto bytosti. Pre túto príčinu by žena nikdy nemala považovať svoju relatívnu slabosť za hanbu. Aj mesiac by sa rovnako mohol považovať za nehodného, pretože je závislý na slnku. Každé Božie stvorenie dostalo svoju vlastnú slávu. Súčasťou ženinej slávy je aj to, že je slabšia nádoba.

Postavenie ženy bolo od začiatku také, že bola podriadená mužovi, pretože Stvoriteľ ju učinil následne po mužovi, podľa mužovej potreby a kvôli mužovi. Tak sa to udialo, pretože si Boh presne prial, aby postavenie ženy v manželstve bolo postavením poddania sa, závislosti a pomoci. Boh stvoril ženu takým spôsobom, že jej samotná prirodzenosť a jej usporiadanie odrážali a umožnili jej poddané postavenie v manželstve. Učinil ju slabšou od muža. Je slabšia, čo sa týka fyzickej sily. Je slabšia aj ohľadne duševnej sily, to jest intelektu, vôle a emócii. Ani rozhorčenie prívržencov hnutia za emancipáciu a práva žien na tom nemôže nič zmeniť, pretože toto je „zákon“ tvorstva. Jej relatívna slabosť je zabudovaná do ženinej prirodzenosti. Útok na tento Boží zákon, ktorý je zahrnutý v samotnom tvorstve, je súčasťou antikristovho do neba volajúceho znesvätenia počas posledných dní, v ktorom „bude pomýšľať na to, že premení časy a zákon“ (Daniel 7:25).

Je pravdou aj to, že hriech zasiahol aj túto oblasť tvorstva, a tak sú niektorí muži slabší ako niektoré ženy nielen duševne a emocionálne, ale aj fyzicky. To však nepopiera pravdivosť toho, čo apoštol tvrdí, totiž, že vo všeobecnosti je žena slabšia ako muž. Pretože apoštol tu hovorí o mieste ženy v manželstve, o jej vzťahu k mužovi v manželstve. V manželstve je ona tou slabšou nádobou a on je tou silnejšou. To neznamená, že by bol  manžel intelektuálne vždy brilantnejší alebo emocionálne viac stabilný. Znamená to ale, že manželka kvôli tomu, že je žena, je závislá na svojom manželovi celou svoju podstatou, telom i dušou.

Keďže manžel má toto poznanie, bude so svojou manželkou zaobchádzať láskavo. Bude opatrný v tom, ako sa k nej správa, aby nepoškodil, alebo nerozbil slabšiu nádobu. Slabosť ženy, ktorá podnecuje neveriaceho manžela k surovosti, musí naopak kresťanského muža povzbudzovať k vľúdnej pozornosti. Pretože je jeho manželka slabšia, bude ju živiť a opatrovať. Takto sa Kristus stará o svoju manželku, slabšiu nádobu, cirkev, ako o tom píše Pavol v Efezským 5:29.

Je tu ale nebezpečenstvo, že mužova známosť toho, že jeho manželka je slabšia nádoba, ho môže priviesť na miesta, kde ňou opovrhne. Obzvlášť vtedy, keď manžel zakúsi manželkinu slabosť, keď ho jej závislosť otravuje, keď ho podráždi, alebo sklame, vtedy je v pokušení premeniť svoje poznanie jej slabosti na opovrhnutie. 1. Petra 3:7 stavia ochranu proti takémuto prekrúteniu manželovho poznania manželky ako slabšej nádoby, keď pridáva tieto slová, „preukazujúc im úctu jako tiež spoludedičom milosti života“.

Na prvom mieste varuje manžela pred akoukoľvek nadutosťou a pohŕdaním tým, že mu pripomína, že aj on je len „nádoba“. Manželka je „slabšia nádoba“, z čoho vyplýva, že manžel je „silnejšia nádoba“. Ale aj on je len nádoba – je bytosťou z hliny ako jeho žena, a nie Hrnčiarom.

Za druhé, manžel je a musí o sebe samom vedieť, že je dedičom milosti života. Toto vyplýva zo skutočnosti, že text nazýva manželky „spoludedičkami“ milosti života. Sú dedičkami spolu so svojimi manželmi. To, že Svätý Duch na tomto mieste pripomína manželovi, že je dedičom milosti života, má svoju príčinu. Muž kresťan musí žiť so svojou manželkou, stáť neprestajne pod drevom Golgoty, vždy si uvedomovať Božiu absolútnu milosť a veľké milosrdenstvo jemu preukázané. Následkom toho nemôže so svojou manželkou jednať opovržlivo.

Tretí faktor, ktorý chráni manžela pred tým, aby svojou manželkou pohŕdal a ktorý od neho vyžaduje, aby si ju vážil, je skutočnosť, ktorú Peter jednoznačne vyjadruje v texte: aj ona je dedičkou milosti života. Mužova žena, ako veriaca, je dieťaťom Božím, príjemca Božej úžasnej milosti a dedička samotného Božieho života a slávy. Z tohto pohľadu je svojmu manželovi rovná. Nie je žiadny rozdiel medzi veriacim mužom a veriacou ženou. Nie je muž, ani žena, ale obaja sú jedno v Kristovi (Galatským 3:28). Ako dedička života je žena drahocenná pre Ježiša Krista. Nielen, že ňou jej manžel nesmie pohŕdať, ale musí ju mať vo veľkej úcte ako dcéru Božiu a túto svoju úctu ukázať na svojom správaní.

Tento text sa tu dotkol duchovnej jednoty muža kresťana a ženy kresťanky v manželstve. Má na mysli manželstvo, v ktorom sú obaja, manžel a manželka, dedičmi milosti večného života. Preto sa tento text tiež zmieňuje o modlitbách muža a jeho manželky, ktoré nesmú mať prekážku. Boh vyžaduje, aby si veriaci brali veriacich a zakazuje manželstvo s neveriacim. Sobášte sa „len v Pánovi“, píše Pavol v 1. Korintským 7:39. Intimita kresťanského manželstva stojí na jednote manžela a jeho manželky v Pánovi Ježišovi Kristovi. Ako jedno telo sa nezdieľajú len o jeden prirodzený život, ale tiež zdieľajú aj jeden duchovný život. Tento zdieľaný duchovný život stojí uprostred toho prirodzeného, zemského života, ktorý majú spoločný. Ich duchovná jednota im umožňuje byť jedno v prežívaní svojho pozemského života.

Zdieľanie duchovného života Krista skrze Ducha je samotnou esenciou spoločenstva manželov kresťanov. Vďaka tomu, muž kresťan spolu so svojou kresťanskou manželkou naplno uskutočňujú Boží zámer v ustanovení manželstva. Aj pred pádom bolo intímne manželské spoločenstvo Adama a Evy založené na ich dokonalom spoločenstve s Bohom. Boli zosobášení nie mimo Boha, ale v Bohu. Keď sa teda oddelili od Boha, odcudzili sa sebe navzájom. Eva, ktorá padla, pokúšala na hriech svojho manžela, čím nezištne spôsobila jeho skazu.. Adam padol. Ochotne dopustil, aby jeho manželka zahynula, a tak zvalil vinu za prehrešenia na ňu.

                     Postavenie hlavy ako zodpovednosť

V manželstve sú partneri privedení k sebe tak blízko, že v Kristovi veriaci manžel a manželka zdieľajú jeden duchovný život. Z tohto vyplýva konkrétna, dôležitá zodpovednosť pre manžela. Je povolaný byť hlavou svojej manželky aj v oblasti ich duchovného života. Nesie zodpovednosť za to, aby sa jeho manželka mala duchovne dobre. Boh ho povoláva k tomu, aby požehnal svoju manželku. To neznamená, že manžel má moc zachrániť svoju manželku. Len sám Ježiš Kristus dokáže účinne a opravdivo požehnať a zachrániť ľudí. Ale Ježiš používa manžela kresťana na to, aby jeho manželka duchovne prospievala. Ona sa zase zo svojej strany opiera o svojho manžela v duchovných veciach. Pavol na to poukazuje v 1. Korintským 14:35: „A jestli sa chcú niečo naučiť, nech sa doma pýtajú svojich vlastných mužov“.

Veľkým vzorom je vzťah medzi Ježišom a jeho cirkvou. V Efezským 5:23 čítame, „lebo muž je hlavou ženy, jako aj Kristus je hlavou cirkvi, a on je Spasiteľom tela“. Kristus je Spasiteľom cirkvi. Odraz tejto skutočnosti sa nachádza v kresťanskom manželstve, kde manžel je duchovným vodcom, keď svoju manželku a rodinu spoľahlivo vedie. Keď svoju manželku učí Božej pravde, a keď je iniciatívny v modlitbách a štúdiu Písem. Manželia by si mali úprimne položiť otázku. Robím tak? Dokážem takto konať? Je to veľmi smutné, ak sa manžel vzdá tohto úradu a prinúti svoju manželku, aby sa stala duchovnou autoritou v manželstve a domácnosti. Je to ešte horšie, keď sa úplne spreneverí tomuto úradu a svoju manželku a deti vedie preč od Krista.

Manžel nesie zodpovednosť aj vtedy, keď duchovný stav manželky slabne a ich spoločný duchovný život sa rozpadá aj napriek tomu, že ju vedie v modlitbách za stolom, chodí s ňou do zboru a vyučuje ju. Stáva sa tak vtedy, ak je jeho správanie ako manžela zlé. Toto má na mysli Peter, keď dodáva, „aby vaše modlitby nemaly prekážky“. Cieľom muža kresťana je práve toto, keď sa rozhoduje poslúchnuť povolanie, ktoré mu v tomto texte znie. Dôsledkom je, že, ak neprebýva so svojou manželkou, ak pozorne neberie na zreteľ to, že ona je slabšou nádobou, a ak ju nemá v úcte ako spoludedičku večného života, ich modlitby narazia na prekážku. A nielen to, že jeho vlastné modlitby narazia na prekážku, ale tiež aj modlitby, ktoré sa modlí spolu so svojou manželkou, modlitby v mene ich manželstva, modlitby v mene ich detí a modlitby v mene jedného povolania, ktoré prijali od Boha, aby Ho oslávili vo svojom manželstve. Keď sa ich modlitby zablokujú, ich manželstvo sa znehodnocuje, pretože manželstvo môže byť Bohom požehnané len vtedy, keď sa za toto požehnanie modlia. Spoločenstvo sa stalo ťažkým bremenom a objavujú sa všetky druhy problémov. To všetko sa deje kvôli hriechu manžela, ktorý odmieta naplniť svoje povolanie, aby prebýval so svojou manželkou podľa poznania.

Je to naša skúsenosť, však? Keď my, manželia, na nejaký čas žijeme nezávisle, alebo si zahráme rolu tyrana, alebo jednoducho žijeme bezohľadne vo vzťahu k našim manželkám, zrazu objavíme, že Boh odsekol naše modlitby. Keď sa pokúšame prísť k trónu milosti, povie nám, „Človeče, choď najprv k svojej manželke, vyznaj jej svoje hriechy a začni s ňou žiť od znova podľa poznania“. Zrazu objavíme, že my a naše manželky sa už nedokážeme spolu modliť a naše manželstvo sa stáva veľkým trápením namiesto veľkej radosti. Toto je dôvod, prečo muž kresťan činí pokánie a obráti sa. Situácia sa pre neho stane neúnosnou. Nemôže zniesť to, že sa nemôže modliť. Že sa odcudzil svojmu vlastnému telu. Nemôže zniesť, že jeho manželstvo okato zlyháva v porovnaní s intimitou Krista a cirkvi.

Aké vznešené postavenie máme my, manželia, kresťania! Aké dôležité povolanie sme dostali! Je hodné našej najväčšej námahy. Patrí sa nám usilovne pracovať v tomto povolaní. Obracajme sa denne k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, aby sme obdržali silu. Sila naplniť toto povolanie je v Ňom. V Ňom dokážeme vykonať všetky veci, vrátane povolania manžela kresťana.

 

Kapitola 4      ŽENA KRESŤANKA V ÚLOHE MANŽELKY        

Aby učily mladé ženy rozumu, aby milovaly svojich mužov, aby milovaly svoje deti, aby boly rozumné, cudné, opatrujúce domácnosť, dobré, podriaďujúce sa vlastným mužom, aby sa nerúhali slovu Božiemu.

–       Títus 2:4,5

Úlohou starších žien v cirkvi je vyučovať mladšie ženy o povolaní manželky. Títus 2:4,5 predkladá povolanie mladšej vydatej ženy. Ale nie je to služobník slova Títus, ktorý má o tom priamo vyučovať mladšie ženy. Služobník slova musí hovoriť veci, ktoré zodpovedajú zdravému učeniu (2:1). Musí ich hovoriť starším ženám (2:3), aby oni následne mohli učiť mladšie vydaté ženy. Staršie ženy v cirkvi, či už vydaté alebo nevydaté, majú voči mladším ženám konkrétnu zodpovednosť, povolanie do stanoveného „úradu“. Existuje na to dobrý dôvod. Staršie ženy sú totiž schopné vykonať to, čo pastor, alebo starší ako muž, nie je schopný vykonať. Je len prirodzené, že mladšie ženy dôverujú starším ženám. Idú za staršími ženami so svojimi otázkami a problémami, tak majú staršie ženy príležitosť poučiť mladšie ženy. Zvlášť to platí o starších ženách, ktoré sú matky v Izraeli (=cirkvi, pozn. prekl.), pretože práve na ne sa pozerajú ich dcéry a nevesty. Musia využiť tieto príležitosti, aby vyučovali mladšie ženy, aby boli rozvážne, milovali svojich manželov, milovali svoje deti a vykonávali všetky úlohy, o ktorých tento text hovorí.

Staršie ženy nevyučujú len slovami. Sú povolané aj k tomu, aby učili príkladom. Mladé manželky vidia na správaní starších žien príklad, ktorý majú nasledovať zvlášť na živote svojich matiek. Je to konkrétne správanie sa starších žien k svojim manželom, ktoré je podnetným príkladom pre mladšie ženy. Príklad, ktorý matky svojim dcéram dávajú, je tou najúčinnejšou inštrukciou, či už na dobré alebo na zlé. Dcéry by od svojho najútlejšieho veku mali vyrastať v domove, kde vzťah ich matky k otcovi zodpovedá pobožnosti predloženej v Títovi 2:4,5. Cez svoj vlastný život musia staršie ženy, obzvlášť matky, „učiť dobrým veciam“.

Aj keď tu prítomné hľadisko hovorí o povolaní pre staršiu ženu, aby vyučovala mladšie, tento text predstavuje úplný opis mladej kresťanskej ženy ako manželky. Naša okamžitá reakcia na mladú, tu zobrazenú ženu, je: „Aká nádherná a ušľachtilá bytosť“. Má tú istú slávu aká vyžaruje zo ženy v Prísloviach 31. Od ženy zo sveta sa líši natoľko, nakoľko sa krása líši od ohyzdnosti a vznešenosť od prízemnosti. Jej patrí pravá krása a skutočná ozdoba: „krotkosť a tichosť ducha,“ ako hovorí Peter, „čo je drahocenné pred Bohom“ (1. Petra 3:4). „Jej synovia povstávajú a blahoslavia ju, i jej muž a chváli ju“ (Príslovia 31:28).

Zisťujeme, že jej nádhera a sláva pozostáva z troch hlavných cností. Je poslušná, má zdravé zmýšľanie, alebo ako to vyjadruje text v Títovi, je „rozumná“ a „cudná“, bojí sa Boha. Toto je povolanie každej kresťanskej ženy ako manželky.

                     Poddanie sa

Keď si niekto prečíta všetky pasáže v Novej zmluve, ktoré predkladajú povolanie manželky v manželstve, objaví, že tým základným povolaním je poddanie sa manželovi. Je až zarážajúce, že len veľmi zriedka sa spomína, že manželka má milovať svojho manžela. Znova a znova je žena povolávaná k poddaniu sa a k poslušnosti. Text v Títovi je jedna z mála pasáží, ktoré spomínajú manželkinu lásku k svojmu manželovi. Vysvetlenie tejto skutočnosti samozrejme nespočíva v tom, že by manželkina láska bola nepodstatná. Naopak, vysvetlenie spočíva v nesmiernej dôležitosti poddania sa a poslušnosti.

Všimnime si niekoľko výrazných novozmluvných pasáží o povolaní manželky. Efezským 5:22-33 napomína: „Ženy, podriaďujte sa vlastným mužom... jako sa cirkev podriaďuje Kristovi, tak aj ženy vlastným mužom vo všetkom.... a žena aby sa bála muža“. Kolosenským 3:18 vyzýva, „Vy, ženy, podriaďujte sa vlastným mužom, ako sa sluší v Pánovi“. 1. Petra 3:1-6 obsahuje nasledujúce nariadenie: „Tak podobne ženy podriaďujúc sa vlastným mužom,... sväté ženy, ktoré sa nadejaly na Boha, podriaďujúc sa vlastným mužom, ako Sára poslúchala Abraháma volajúc ho pánom“. 1. Korintským 11:3 vraví, že „hlavou ženy [je] muž“. 1. Timoteovi 2:12 zakazuje žene „vládnuť nad mužom“.

Nedá sa pochybovať o tom, že Boh povoláva manželku k podriadeniu sa svojmu manželovi a k poslušnosti a že tu ide o prvotné povolanie manželky. Ak sa to pri nej nachádza, potom manželka dokáže naplniť aj iné veci, ktoré sa od nej vyžadujú. Ak toto chýba, potom nevyhnutne zlyhá aj vo všetkých ostatných stránkach svojho povolania manželky. Ak nie je podriadená, potom nebude ani rozumná, nebude milovať svojho manžela a deti a nebude ani dobrá. Pre manželku je cnosť poddania sa rozhodujúca. Pavol spomína túto cnosť v Títovi 2:5: „podriaďujúce sa vlastným mužom“. Niektoré preklady prekladajú toto slovo ako „poslúchajúce“, ale pritom to isté slovo na iných miestach v Biblii prekladajú ako „byť v podriadení“ alebo „poddávať sa“.

Medzi slovami „podriaďovať sa“ a „poslúchať“ existuje rozdiel. Za prvé, v Biblii sú to dve rozdielne slová. Oboje môžeme spolu nájsť v 1. Petra 3:5,6: „Lebo tak sa kedysi ozdobovaly aj sväté ženy, ktoré sa nadejaly na Boha, podriaďujúc sa vlastným mužom, ako Sára poslúchala Abraháma“ [kurzíva pridaná autorom]. Sväté ženy v Starej zmluve sa podriaďovali a poslúchali.

Za druhé, tieto dve rôzne slová majú každé svoj špecifický význam. Byť v podriadení sa vzťahuje na vnútorný postoj manželkinho srdca, ktorým rozpoznáva, že jej manžel má nad ňou autoritu a dobrovoľne to prijíma. Poddanie sa alebo podriadenie sa je úplne neviditeľné a tajné. Je to záležitosť srdca, rovnako ako aj všetky dôležité veci. Toto je to, čo Peter nazýva v 1. Petra 3:4 „skrytý srdca človek v...krotkosti a tichosti ducha“. Vo vnútri – vo svojom srdci – sa podriadená manželka vedome a aktívne postaví pod mužovu autoritu, čo sa týka jej osoby a celého života. Poslušnosť na rozdiel od podriadenosti ukazuje na vonkajšie správanie. Poslušná manželka robí to, čo jej povie manžel. Ale koná viac ako len to. Celý svoj život žije v súhlase s vôľou svojho manžela.

Podriadenosť a poslušnosť sú prepojené. Podriadenosť v srdci je zdrojom a príčinou poslušnosti, poslušnosť je ovocím a prejavom podriadenosti. Ak je manželka podriadená svojmu manželovi, bude ho poslúchať. Ak manželka neposlúcha svojho manžela, je to kvôli tomu, že sa mu vo svojom srdci nepodriaďuje. Toto prepojenie je  ukázané v 1. Petra 3:4,5. Sväté ženy minulosti sa podriaďovali svojim manželom, a práve preto, tak, ako Sára, poslúchali svojich manželov.

Podriadenosť je prvotná. Kvôli tomu Písma, aj keď rovnako vyžadujú aj poslušnosť, zdôrazňujú povolanie manželky k podriadenosti. Toto sa doslovne nachádza v Títovi 2:5. Mladé ženy sa musia podriaďovať svojim manželom. Toto povolanie je bezpodmienečné a bezvýhradné. Neobsahuje žiadne výnimky. Nie sú žiadne okolnosti, ktoré by žene dovolili nestarať sa o toto povolanie. Efezským 5:24 hovorí zrozumiteľne: „Ale jako sa cirkev podriaďuje Kristovi, tak aj ženy vlastným mužom vo všetkom“. Keď Svätý Duch vyžaduje od manželky, aby sa podriadila vo všetkom, nevzťahuje sa to len na tie veci, ktoré patria k spoločnému životu manžela a manželky (napríklad: ich vlastný vzťah, spravovanie domácnosti a výchova detí), ale tiež zahŕňa všetko, čo patrí do osobného života manželky.

V tomto príkaze je obsiahnutá aj skutočnosť, že žena sa má podriaďovať vždy. Musí sa podriaďovať vtedy, keď s ňou jej manžel žije podľa poznania, ktoré sa od neho vyžaduje. Ale musí sa podriaďovať aj vtedy, keď manžel zlyháva v napĺňaní svojho povolania a prejavuje sa sebecky a hrubo. Dokonca aj vtedy, keď manželka nedokáže, alebo nesmie poslúchnuť, môže a musí sa podriadiť. Boh nikde od manželky nevyžaduje, aby vo všetkom poslúchla. Manžel možno bude od manželky vyžadovať niečo, čo je hriech, najmä vtedy, ak je to neveriaci manžel. Dokonca aj veriaci manžel môže vyrieknuť nerozumnú, škodlivú a hriešnu požiadavku na adresu svojej manželky. V takýchto prípadoch žena neposlúchne. Ale stále sa podriaďuje. Toto sa prejaví v tom, akým spôsobom neposlúchne. Neposlúchne spôsobom rebela, ale krotko.

                     Vzbura

Manželky môžu hrešiť proti tomuto príkazu podriaďovania sa dvojakým spôsobom. Manželka môže byť otvoreným rebelom proti panstvu svojho manžela. Odporuje a protirečí mu. Neposlúcha ho a stavia sa nad neho. Výsledkom je strašný zmätok a vojna v domácnosti, keďže domácnosť má teraz dve hlavy. Vytratil sa poriadok a nastúpil chaos. Ak žena zotrváva v tejto rebélii, vzťahuje sa na ňu varovanie z Rímskym 13:2: „takže ten, kto sa protiví vrchnosti, stavia sa proti Božiemu zriadeniu; a tí, ktorí sa staväjú oproti, sebe vezmú odsudok“.

Iná forma neposlušnosti voči povolaniu manželky nastáva vtedy, ak manželka ignoruje svojho manžela a žije si nezávisle svoj vlastný život, ako sa jej páči. O tomto hovorí apoštol v 1. Timoteovi 2:12, keď hovorí o vláde ženy nad mužom. V tomto prípade sa manželka jednoducho nenachádza pod autoritou svojho manžela. Sama si je zákonom a ide po svojej ceste. Odmieta žiť svoj život „z muža“, ako to vyjadruje 1. Korintským 11:12. Nehľadá, ako  sa páčiť mužovi, ako to učí 1. Korintským 7:34: „tá, ktorá sa vydala, stará sa o veci sveta, jako by sa ľúbila mužovi“. Svojmu manželovi nie je pomocou – ale a výlučne  –  žije ako nezávislá osoba, ktorá hľadá svoje vlastné veci.

V oboch týchto prípadoch manželka preukazuje vedomú neúctu k manželstvu ako k Božiemu zriadeniu, pretože pôdou, na základe ktorej je manželka povolaná podriadiť sa a poslúchať, je pôvodné Božie ustanovenie manželstva. Na počiatku Boh stvoril muža ako prvého a ženu ako druhú. Boh učinil ženu pre muža, aby mu bola vhodnou pomocou, a nie nezávislou osobou niekde pri ňom.

Navyše sa k tejto pôde pre poddanie sa manželky pridáva skutočnosť, že žena padla do hriechu ako prvá. Pavol toto vyučuje v 1. Timoteovi 2:14. Ako ďalšiu príčinu, prečo si žena nesmie prisvojovať autoritu nad mužom, uvádza: „Ani Adam nebol zvedený, ale žena súc zvedená dopustila sa prestúpenia“. Tento Pavlov odkaz na úlohu, ktorú žena zohrala pri páde zapadá do kontextu inštrukcií, ktoré hovoria o povinnosti ženy podriaďovať sa mužovi. Pri páde žena schybila, keď sa zachovala ako nezávislá bytosť, stranou od svojho manžela. Toto uskutočnila tým, že viedla rozhovor s hadom o Božom zákaze jesť zo stromu poznania. Toho rozhovoru sa vôbec nemala zúčastniť. Príkaz o strome dal Boh mužovi, a nie žene. Do Genesis 3:2 sa malo dostať, „Had, pochop, že môj manžel je mojou hlavou a ja žijem len pod ním a z neho“. Aj Adam schybil, a to tak, že dovolil svojej žene tak úspešne si prisvojiť mužovu autoritu. Ale Boh trval na svojom ustanovení: autorite muža v manželstve. Pretože do záhrady vošiel s otázkou, „Adam, kde si?“ Neopýtal sa, „Eva, kde si?“

Boh dal manželovi autoritu v manželskom zväzku a Boh umiestnil manželku pod túto autoritu. Boh tak učinil! A až dodnes Boh trvá na svojom pôvodnom ustanovení. Boh stále trvá! Manželka je pod autoritou svojho manžela. Ona nie je hlava, ktorá panuje, ale telo, ktoré poslúcha. Je ním, či už sa jej to páči, alebo nie, či už tak žije, alebo nie. Povolanie pre kresťanskú ženu ako manželku znie takto: Váž si manželské zriadenie. Vedome a dobrovoľne ho prijmi, stoj na tom mieste, ži týmto spôsobom. Toto sa Bohu páči, nie to, že svojho manžela voláš „zlatko“, alebo „miláčik“, ale že ho nazývaš „pánom“.

                     Duchovné zdravie

Nevyhnutnou podmienkou preto, aby sa manželka mohla podriadiť svojmu manželovi, je zdravá myseľ. V texte v Títovi Pavol dvakrát používa slovo, ktoré znamená „zdravé zmýšľanie“. Tieto slová sú preložené ako „rozum“ a „rozumnosť“. Iné preklady používajú slová „triezvosť“ a „šľachetnosť“. Podstatou je, že ak mladá manželka má triezvu myseľ, podriadi sa svojmu manželovi, zatiaľ čo, kým sa zamestnáva bláznivými myšlienkami, nepodriadi sa.

            Mladá manželka je v pokušení rozmýšľať o manželstve pochabo, konkrétne o svojom manželskom povolaní, keď vidí príklad neveriacich manželiek vo svete. Tieto ženy odmietajú prvotnú cnosť u manželky: podriadenie sa. Zvlášť v našom čase a v našej spoločnosti túto pravdu zapierajú a vysmievajú sa jej. Tvrdia, že manželka je v manželstve rovnakým partnerom. Trvajú na tom, že manželstvo je zmluvou medzi dvoma rovnými. Hovoria, že v tomto vzťahu neexistuje žiadna autorita, len vzájomný súhlas. Takisto vidia manželku ako niekoho, kto je v zásade nezávislý na svojom manželovi. Aj keď je vydatá, má svoj vlastný život, svoju vlastnú kariéru, svoje vlastné naplnenie ako žena, oddelene od svojho manžela. Jednoducho, nie je a nesmie byť pokladaná za „vhodnú pomoc“ svojmu manželovi.

            Tieto zavrhnutia hodné klamstvá majú svoje zhubné následky. Sú priamo zodpovedné za desivý nárast počtu rozvodov a zničených domovov aj so všetkým sprievodným utrpením a biedou. Žiadna domácnosť, ktorá má dve hlavy alebo vôbec žiadnu hlavu, nemôže obstáť. Navyše všade tam, kde chýba autorita manžela nad manželkou, bude vždy chýbať aj autorita rodičov nad deťmi, a tak bezzákonní rodičia privedú na svet bezzákonné deti. Tieto horké následky toho, že manželka odmietne autoritu svojho manžela, nie sú ničím iným, než Božím súdom nad tými, ktorí pohŕdajú Božím ustanovením manželstva.

            Príklad sveta nie je jediné pokušenie pre kresťanskú manželku. Ona sama má hriešnu prirodzenosť, ktorá odporuje povolaniu podriadiť sa svojmu manželovi. Zo svojej prirodzenosti je rebelom. Podľa svojej prirodzenosti si neželá podriaďovať sa inému, ale presadiť seba. Nemá vôľu byť pomocou inému, ale hľadať svoje ja.

Proti príkladu sveta a proti svojej vlastnej prirodzenosti maj zdravú myseľ, hovorí Pavol. Čo je táto zdravá myseľ? Vo svojej podstate je to také zmýšľanie, keď mladá manželka berie do úvahy, aký je vzťah cirkvi, nevesty ku Kristovi, jej manželovi a ako sa táto cirkev chová naproti Kristovi.

Následne je to myslenie, ktoré aplikuje túto veľkú pravdu na svoje vlastné manželstvo a na svoje vlastné povolanie v manželstve. Manželstvo je tajomstvom Krista a cirkvi. Uprene pozorovať na manželstvo, teda znamená mať zdravú myseľ, totiž byť „triezvou“ a „šľachetnou“. Práve tak, ako sa cirkev podriaďuje a poslúcha svoju hlavu, Ježiša Krista, tak sa aj ty máš podriadiť svojmu manželovi a poslúchať ho. Cirkev sa podriaďuje vo všetkom. Nič zo života cirkvi nespadá mimo sféru jeho autority. Cirkev poslúcha Krista aj vtedy, keď od nej Pán žiada ťažké veci. Poslušnosť Kristovi často pre cirkev znamená stratu, ťažkosti a dokonca aj smrť. No cirkev tiež nežije svoj život, alebo nejakú časť svojho života bez Krista, nezávisle na Ňom. Nemá žiadny iný život, okrem svojho života v Kristovi. A taký má byť aj život manželky, kresťanky.

Toto všetko nie je pre cirkev nejaké veľké zlo. Toto je požehnanie, pravé šťastie cirkvi. Cestou úplného podriadenia sa Kristovi a cestou života v Ňom, s Ním a z Neho, je cirkev požehnaná teraz i večne. Rovnako je to v prípade manželky kresťanky. Keď ju Boh volá k podriadeniu sa, ukazuje jej tým cestu šťastia a života.

Mladé kresťanské manželky musia mať zdravú myseľ aj v tom, ako sa pozerajú na ďalšie stránky manželstva. Text ich spomína: láska k svojmu manželovi, láska k svojim deťom a „spravovanie domácnosti“. Svätý Duch tu jasne ukazuje, že láska je dôležitá súčasť povolania manželky. Musí milovať svojho manžela. Dôvod, prečo Písma tak silne zdôrazňujú podriadenie sa, nie je ten, že by Písma minimalizovali lásku. Skutočne, prvé a veľké prikázanie pre mladú manželku je: miluj svojho manžela. Láska je nevyhnutnou cnosťou v manželstve aj v prípade povolania manželky. Podriadenie sa a poslušnosť sú podobou, ktorú na seba láska berie v prípade manželky, sú formou, cez ktorú sa jej láska manifestuje. Keď sa postavíme do svetla veľkého príkladu pre manželstvo, musia prestať všetky otázky a pochybnosti. Základnou charakteristikou vzťahu cirkvi ku Kristovi je to, že cirkev miluje Krista. Vo svojej láske sa mu podriaďuje a poslúcha. Písma nepodceňujú dôležitosť manželkinej lásky, ale zaoberajú sa tým, aby táto láska bola skutočná, a aby sa vyjadrila a prejavila tým náležitým spôsobom. A tým vyjadrením je podriadenie sa!

                     Romantika a realita

V úzkom prepojení s touto záležitosťou Písma vystríhajú pred falošnou romantikou v oblasti manželstva, ku ktorej sú náchylné mladé ženy. Mladé ženy majú sklon vysnívať si manželstvo ako niečo úplne emocionálne, plné vášnivej lásky, ako záležitosť mesačného svitu a idylických dní. Do manželstva potom vstupujú s takýmito fantáziami. Keď sa zobudia do reality, rýchlo sa vzdajú a rozvedú sa. Svet podstrkáva takýto pohľad na manželstvo vo svojich románoch, filmoch a v televízii. V kontraste k tomu Písma zobrazujú vecnú skutočnosť, triezvu realitu o manželstve, ktorú potrebuje mladá kresťanská žena nasiaknuť do svojho myslenia už pred manželstvom a zachovať ju počas celého manželstva. Nie žeby Písma chceli zničiť idealizmus o manželstve, alebo, že by boli nepriateľom „romantiky“. Nikdy ste nečítali Pieseň Šalamúnovu? Keď si manželstvo ceníme tak, že ho nepokladáme za niečo menej než tajomstvo Krista a cirkvi, potom budeme trvať na najvyššom idealizme a otvoríme každému kresťanskému manželstvu dvere k „romantike“.

Ale slovo Božie dáva mladým ženám v cirkvi celú pravdu preto, aby mohli mať zdravú myseľ. V manželstve je realistické očakávať deti, ktorých rodenie a výchova bude znamenať bolesť a zármutok. Musia rátať s tým, že budú „opatrovať domácnosť“, alebo podľa iných prekladov „pracovať na domácnosti“. Nebudú kráčať po ceste závratnej „ženskej kariéry“, ale v trpezlivej, nepôvabnej a často únavnej práci v domácnosti a rodine. A dokonca ani ich láska k svojim manželom nebude emocionálna, vášnivá a spontánna záležitosť, prinajmenšom nie úplne taká, pretože náš text hovorí, že tejto láske k manželovi sa mladšie manželky učia od starších žien. Staršie ženy majú „učiť mladé ženy rozumu, aby milovaly svojich mužov“. Ak staršie ženy vyučujú túto lásku, mladšie manželky sa musia učiť tejto láske. Je to pracná, duchovná aktivita, pretože o manželovi, aj keď je kresťan, sa skoro ukáže, že nie je žiadny „čarovný princ“, ale veľmi slabý a hriešny človek, ktorého nie je vždy ľahké milovať.

                     Duchovné bláznovstvo

Ak sú tieto vlastnosti ovocím zdravého myslenia, potom z toho zrejme vyplýva, že svet je pomätený. V dnešných dňoch sú ženy tohto sveta bláznivé, chorej mysle, chodia „v márnosti svojej mysle, zatemnené v rozume sú odcudzené Božiemu životu pre nevedomosť, ktorá je v nich, pre zatvrdenie ich srdca,“ ako hovorí Pavol v Efezským 4:17,18. Dôvodom je, že sa správajú presne naopak, než to vyžaduje Božie slovo. Nemilujú svojich manželov, ale milujú mnohých mužov, či už súčasne v cudzoložstve, alebo postupne cez rozvod a opätovné manželstvo. Toto je hriech par excellence (pozn. prekl. – najvyššieho stupňa) proti Božiemu príkazu podriaďovať sa vlastnému manželovi. Opustiť vlastného manžela a žiť s iným mužom, je tá najextrémnejšia forma rebélie a neposlušnosti.

Tieto nemravné bytosti nenávidia, čo i len samotné pomyslenie na deti a v tejto nenávisti k svojim vlastným deťom ich zavraždia ešte predtým, než uvidia denné svetlo. Ak sa dieťa narodí aj napriek ich obozretnosti, pokladajú ho za prekážku a je im na obtiaž. Zanedbávajú ho a čo najrýchlejšie ho zveria do jaslí alebo do opatery pestúnov.

Podľa týchto žien sa pravé šťastie nedá nájsť v postavení manželky, a ani vtedy, keď žena „opatruje domácnosť“. Toto je lopota a otroctvo, z ktorého sa musia oslobodiť. Šťastie hľadajú v kariére, zamestnaní mimo domova alebo v hýrení.

Na rozdiel od tohto bláznenia, nech má kresťanská manželka zdravú myseľ, tak, že bude poznať pravdu o svojom povolaní, a to nie z časopisov a románov, ale zo Svätých písiem. Nech si za príklad neberie tie úbohé hrdinky z televízie, ale svätú Sáru a iné sväté ženy. Nech pozorne hľadí na to, čo hovorí Boh o manželkách, manželskej vernosti, deťoch, žene v domácnosti a poslušnosti. Božie slovo na tieto témy je pravdou. Je to najvyššia múdrosť. Aj v tejto oblasti je múdrosť tohto sveta číre bláznovstvo a nič viac. Božie slovo povoláva kresťanskú ženu k práci, ktorá má tu najväčšiu hodnotu. Život mladej ženy opísanej v tomto texte nie je samá lopota a drina. Naopak, jej život je plný slávy a jej práca je dôležitá. „Kto najde statočnú ženu chrabrú? Lebo jej cena je ďaleko nad perly. Srdce jej muža jej dôveruje... Robí mu dobré a nie zlé... Dozerá na chod a mravy svojho domu a nejie chleba liene a zaháľky... Mnohé vraj dcéry si zmužile počínaly; ale ty si ich prevýšila všetky“ (Príslovia 31:10-31). Ani len anjeli v nebesiach nemajú takú slávu, a ani ich dielo nie je tak dôležité.

                     Bázeň pred Bohom

Len mladá žena, ktorá sa bojí Boha dokáže naplniť a aj naplní toto veľké povolanie. Práve preto Príslovia 31 zakončujú opis vznešenej ženy týmito slovami, „Ľúbeznosť je klam a krása márnosť; žena, ktorá sa bojí Hospodina, tá bude chválená“ (v. 30). Vykonanie úlohy manželky je jednoducho otázka bázne pred Pánom. V prvom rade je to pravdivé vo veci povolania manželky k podriadeniu sa svojmu manželovi. Boh zaodial muža svojou autoritou. To, či manželka bude, alebo nebude nazývať svojho manžela „pánom“, teda závisí na tom, či nazýva, alebo nenazýva Boha „Pánom“. Jej úcta k svojmu manželovi závisí na jej úcte k Bohu. Kresťanskú ženu motivuje k uskutočneniu jej povolania bázeň, ktorú má pred Pánom Bohom. Nerobí tak kvôli svojmu manželovi, kvôli svojim deťom, alebo kvôli sebe samej, ale kvôli Pánovi. Správa sa ako dobrá manželka, aby takýmto spôsobom ukázala, že je Bohu vďačná za to, že ju zachránil. Sleduje to, aby Boh od nej mohol prijať chválu a to zvlášť tým, že svojím manželstvom odráža správanie cirkvi voči Kristovi. Aj keď to jej manžel nie vždy ocení, alebo často zanedbá svoje povinnosti, či dokonca je neveriaci, žena kresťanka aj tak verne a radostne pokračuje v svojom povolaní.

Pre mladého veriaceho muža z toho vyplýva, že ak si hľadá manželku, musí si položiť túto nesmierne dôležitú otázku: bojí sa Boha? Radšej nech verí tomu, že ľúbeznosť je klam a krása márnosť, aby to potom nemusel zistiť v trpkej osobnej skúsenosti.

Pre ženu, ktorá sa bojí Boha, je podstatné, aby sa nikto nerúhal Božiemu slovu a najmä, aby sa mu nikto nerúhal kvôli nej. Práve túto požiadavku pred ňu stavia náš text ako dôvod, prečo má poslúchnuť svoje povolanie. Má milovať svojho manžela, milovať svoje deti, starať sa o domácnosť a podriaďovať sa, „aby sa [iní, pozn. prekl.] nerúhali slovu Božiemu“ (Títus 2:5).

Existuje úzke a neoddeliteľné spojenie medzi Božím slovom, ktoré kresťania vyznávajú a ich správaním sa vo svete. Ak kráčajú v hriechoch, potom potupujú Božie slovo. Ak kráčajú spravodlivo, potom z moci samotného Slova prinášajú česť slovu Božiemu, pretože v tomto prípade konajú „čo sa svedčí zdravému učeniu“ (Títus 2:1). Keď svet pozoruje manželku, ktorá vyznáva Ježiša Krista, ale ktorá voči svojmu manželovi jedná drzo a zlostne, potom sa posmieva nielen jej a jej manželstvu, ale ohovára aj Božie slovo, ktoré táto manželka vyznáva. Dala svetu príležitosť opovrhnúť slovom Božím, ako keby nemalo nijakú moc spôsobiť žiadnu skutočnú zmenu v živote Božieho ľudu, alebo ako keby Božie slovo tolerovalo spurnú manželku. Ak sa vás už nič iné nedokáže dotknúť, nech vami pohne aspoň to, aby ste poslúchli svoje povolanie manželky. Skutočnosť, že Božie slovo je vystavené rúhaniu vďaka zlému správaniu sa manželky, vedie k záveru, že dobré správanie manželky bude chváliť Božie slovo. Ešte aj svet musí oslavovať Boha, keď vidí, ako kresťanské manželky žijú so svojimi manželmi v súlade s týmto textom. Pre veriacu ženu sú toto mocné motívy. Nenávidí rúhanie Bohu a jeho slovu. Miluje, keď sa jeho slovu dostáva chvály. Tieto podnety ju pohnú k tomu, aby sa ako žena, ktorá sa bojí Boha, podriaďovala a aby zdravo zmýšľala.

                     „[Boh] Einí vojnám prietrž“

Manželstvo muža kresťana, ktorý so svojou manželkou prebýva podľa poznania a ženy kresťanky, ktorá sa podriaďuje a má zdravé zmýšľanie, je slávne a príjemné dielo. V tom najpríkrejšom kontraste voči nemu stoja manželstvá tohto sveta. Vo svete je manželstvo vojnovým poľom, na ktorom zúri zlomyseľný a neúprosný zápas medzi manželom tyranom a manželkou rebelantkou. Raz načas víťazí jeden a inokedy zase druhý. V dnešnej spoločnosti je to žena, ktorá dvíha ruku na znak víťazstva. Ak bude svet trvať ďalej, muž sa znova presadí, zvrhne ženskú dominantnosť, aby nad ňou vládol ešte tyranskejšie než doposiaľ. Kresťanské manželstvo je nekompromisne odlišné. Manžel panuje v láske. Manželka sa podriaďuje v láske. Manželstvo teda nie je platforma pre horký konflikt a vzájomné zničenie sa, ale je vzťahom spoločenstva, radosti a vzájomnej pomoci. Je tam pokoj.

Je to možné! Boh to očakáva! Je to povolanie kresťana! Je to súčasť veľkého spasenia, ktoré pochádza zo suverénnej Božej milosti v Ježišovi Kristovi.

Manželia a manželky sa za to musia modliť bez pochybností. Sú volaní k tomu, aby si to uvedomili, pre Božiu slávu – i pre svoje vlastné šťastie.

 

Kapitola 5      SEX V MANŽELSTVE   

A čo do toho, o čom ste mi písali, dobre by bolo človekovi nedotýkať sa ženy.

Ale pre smilstvá nech má každý svoju vlastnú ženu, a každá nech má svojho vlastného muža.

Muž nech preukazuje žene povinnú dobroprajnosť a podobne aj žena mužovi.

Žena nemá v moci svojho vlastného tela, ale muž; a podobne ani muž nemá v moci svojho vlastného tela, ale žena.

Neukracujte sa navzájom, iba ak čo z obapolného súhlasu na čas, aby ste stihli na pôst a na modlitbu, a zase sa vedno sídite, aby vás nepokúšal satan pre vašu nezdržanlivosť.

Ale to hovorím ako pripustenie a nie ako nariadenie.

Lebo by som chcel, aby boli všetci ľudia ako i ja sám; ale každý má svoj vlastný dar od Boha, jeden tak a druhý inak.

A však hovorím neženatým, nevydatým a vdovám, že dobre im, keď zostanú jako i ja.

Ale ak sa nevedia zdržať, nech sa oženia, poťažne vydajú, lebo je lepšie oženiť sa, poťažne vydať sa než horieť.

–       1. Korintským 7:1-9

Ľudia v cirkvi sa zdráhajú hovoriť o realite sexu otvorene a slobodne. Ak ide o reakciu na nehanebnú otvorenosť vo svete a jeho sexuálnu perverzitu, dá sa toto zdráhanie pochopiť. Dnešný svet sa vystatuje svojou hanbou, tak ako Sodoma za starých čias. Napriek tomu je istá miera rezervovanosti vo vzťahu k sexu vždy správna. Nie je to výraz prudérneho puritanizmu, ale súčasť cudnosti, vyžadovanej Bohom od tých, ktorí Mu patria. Po páde človeka dal Boh Adamovi a Eve šaty, nimi mali zakryť svoju nahotu.

Napriek tomu je nechuť cirkvi hovoriť o sexe poľutovaniahodná, a to najmä kvôli mladým v zbore. Nanešťastie sa k mlčaniu cirkvi často pripája aj mlčanie rodičov. Odsudzujúc jeho zneužívanie hovorí cirkev i rodina o sexe vždy len negatívne. O sexe- resp. o sexuálnej prirodzenosti ľudí a oprávnenom mieste, ktoré sexu patrí v živote ženatého muža a jeho manželky, nepovedia vôbec nič alebo len veľmi málo pozitívneho.  Je to chyba, pretože vždycky je chybné to, ak sa zameriame na odsudzovanie zneužívania niečoho, miesto toho, aby sme vysvetlili správne používanie.

Pri pohľade na súčasnú odvahu sveta je plachosť, ktorú badať  v cirkvi a kresťanských domovoch, ešte nemúdrejšia. Svet o sexe nemlčí. Ohlasuje sex otvorene, nahlas
a neprestajne – až po bod, v ktorom z toho začína byť nevoľno. Všetko je použité tak, aby to poslúžilo všade prítomnému podstrkávaniu zhýralého a skazeného pohľadu na sex. Posolstvo sexuálnej nemorálnosti je obsahom kníh, piesní a časopisov, rádia, televízie a filmov, odievania, reklamy, vlastne každej zložky našej kultúry. Táto paľba, pred ktorou sa nedá skryť, nielenže poskytuje nepravdivé poučenie o sexe, ale súčasne sa snaží pokúšať Boží ľud a v prvom rade mladých ľudí, ktorí patria Bohu. Klamstvami o sexe zvádza ľudí, a tiež brnká na mocnú stránku ľudskej prirodzenosti, rozrušuje ju a ženie ju smerom k prízemnému a hriešnemu prejavu. Nie je dobré, že cirkev, ktorá tomuto útoku čelí, zostáva ticho.

Navyše je táto váhavosť a ticho zo strany cirkvi a kresťanskej rodiny nesprávna, pretože ju často spôsobuje strach. Tento strach vytvára predstava, že sex sám osebe je niečím hanebným a zlým. Tento omyl má vážne následky. Nielenže má na mladých ľudí chybný dopad, ale má za následok aj nepríjemné účinky na manželstvá v cirkvi a na osobný pokoj zosobášených svätých. Pavol odkrýva falošnosť tejto predstavy v 1. Korintským 7:1-9, kde detailne predkladá pravdu o sexe v manželstve.

                     Priamy prístup

Ako je zjavné z tejto pasáže, Písma hovoria o existencii a používaní sexuality s takou otvorenosťou a slobodou, ktorá ostro kontrastuje s naším zdráhaním sa a rozpačitosťou. To možno zreteľne vidieť napríklad na odseku, ako sú Príslovia 5. Táto kapitola obsahuje ponaučenia, ktoré dáva veriaci otec synovi. Nám všetkým, ktorí sme otcovia, dáva príklad, ktorý máme nasledovať pri výchove našich detí. Nachádza sa tu presné, priame, ľahko pochopiteľné varovanie pred smilstvom, vrátane detailného opisu trpkých následkov smilstva. „Lebo rty cudzej ženy kvapkajú medom, a jej ústa sú hladšie ako olej. Ale jej koniec je horký jako palina; je ostrý jako dvojsečný meč. Jej nohy sostupujú do smrti; jej kroky sa držia pekla.“ (Príslovia 5:3-5). Zároveň sa tu nachádza aj jasné, pozitívne vyučovanie o správnosti a radosti zo sexuálneho vzťahu so svojou vlastnou manželkou v rámci manželstva. „Nech je tvoj prameň požehnaný, a raduj sa zo ženy svojej mladosti. Jako ľúbezná laň a utešená srna; nech ťa opájajú jej prsia každého času; v jej láske sa kochaj ustavične.“ (verše 18,19). Rovnaká otvorenosť je prítomná aj v knihe Pieseň Šalamúnova. Toto sú Sväté písma, Božie slovo pre cirkev – mužov, ženy a deti – Slovo, ktoré sa má kázať, čítať a študovať. Nie je to uletené slovo. Je to ponaučenie, nevyhnutné pre Boží ľud, keď pracuje na svojom spasení v tomto svete.

Aj prvých deväť veršov z 1. Korintským 7 sú inštrukcie pre celú cirkev na tému sexuality v manželstve. Zbor v Korinte napísal Pavlovi list, v ktorom sa ho pýtali na sexualitu a manželstvo. Preto kapitolu 7 začína apoštol slovami: „A čo do toho, o čom ste mi písali.“ (v. 1). V otvorenom liste im odpovedá na ich otázky a dáva im – i nám – tieto prepotrebné a praktické inštrukcie.

V prvom momente nás zarazí zdanlivo odlišný uhol pohľadu na manželstvo, ktorý tu apoštol, v porovnaní s jeho pohľadom na manželstvo v Efezským 5, prezentuje. V Efezským 5 má Pavol ten najvznešenejší, najideálnejší pohľad na manželstvo. Manželstvo chápe ako tajomstvo Krista a cirkvi. Ten istý apoštol sa v 1. Korintským 7 pozerá na manželstvo odlišne. Zastáva tu to, čo sa v porovnaní s Efezským 5 zdá byť nízkym a praktickým pohľadom na manželstvo. Dôvod pre uzavretie manželstva sú „smilstvá“ (v.2), aby muž a žena nepodľahli sexuálnej túžbe tým, že budú páchať smilstvo. Muž sa má oženiť, ak sa nedokáže „zdržať“, teda ak nedokáže kontrolovať sexuálnu stránku svojej prirodzenosti. Pavol píše, že v takom prípade „je lepšie oženiť sa, poťažne vydať sa než horieť“ (v.9).

Pre niektorých ľudí predstavuje tento rozdiel v pohľade problém. Zdá sa im, že tu existuje nezmieriteľný rozdiel medzi vznešeným, nebeským pohľadom na manželstvo v Efezským 5 a „nízkym“, „prízemným“ postojom v 1. Korintským 7. Pre túto príčinu niektorí ignorujú alebo minimalizujú pravdu o manželstve, ktorá sa nachádza v 1. Korintským 7 a zameriavajú sa na učenie v Efezským 5.

V skutočnosti však neexistuje žiadny nesúhlas medzi Efezským 5 a 1. Korintským 7, medzi manželstvom ako tajomstvom Krista a cirkvi a „pre smilstvá nech má každý svoju vlastnú ženu“. Tieto kapitoly poskytujú dve špecifické stránky manželskej skutočnosti a tieto dve stránky, spolu spojené, vytvárajú celú pravdu o manželstve. Efezským 5 uvádza vznešený princíp manželstva: je to symbol Kristovho spojenia s cirkvou. 1. Korintským sa zaoberá praktickou aplikáciou tohto nádherného princípu v živote svätých. Božie slovo vždy obsahuje princíp i aplikáciu, „doktrínu aj život“. Princíp, nech je akokoľvek vznešený a slávny, nevylučuje aplikáciu, ale riadi našu prax. V rámci nášho pohľadu na manželstvo ako na symbol Kristovho vzťahu s cirkvou je tu prítomný priestor pre praktickú stránku manželstva ako Bohom ustanoveného prostriedku, cez ktorý sexuálna prirodzenosť muža a ženy nachádza svoje naplnenie. Dôvod, prečo tento obyčajný pohľad na manželstvo nie je v konflikte so vznešenou myšlienkou v Efezským 5, je skutočnosť, že sex nie je sám osebe hanebný a hriešny, ale že je dobrým Božím dielom.

                     Sexualita je dobrá

Na rozdiel od svetského zmýšľania máme o sexualite vysokú mienku. Sexualita nie je vnútorne živočíšna, prízemná, hanlivá ani hriešna. Nie je to téma, ktorej sa máme dotknúť len nejakou dvojzmyselnou narážkou, alebo o ktorej sa má hovoriť len šeptom, s úškrnom, gánením. Nie je to ani ľudská slabosť alebo telesná vada, ktorú treba ukájať, nanešťastie dokonca v manželstve, ako keby v manželstve išlo len o umiernenie niečoho zlého. Pavol v 1. Korintským 7 neučí, že by sexuálna prirodzenosť človeka bola zlá. Hovorí len, že je dobré, aby sa muž nedotýkal ženy, to jest, aby nemal sexuálny vzťah so ženou tým, že by vstúpil do manželstva (v. 1). Praje si, aby všetci muži boli takí, ako je on, teda neženatí (v.7). Neženatým a vdovám vraví, že je pre nich dobré, ak zostanú slobodní (v. 8). Od ľudí, čo patria Bohu, sa v žiadnom prípade nevyžaduje, aby vstúpili do manželstva. Byť nezosobášený nie je žiadnou hanbou. Byť slobodný je dobrá, vynikajúca vec. Dokonca z istého pohľadu a za určitých okolností, je lepšie zostať slobodným, než sa oženiť.

Z toho však nevyplýva, že sexuálna aktivita v manželstve je v skutočnosti zlá a že je dôvodom, prečo radšej zostať slobodným. Apoštol totiž dáva toto odporúčanie nesobášiť sa len tým, ktorí majú zvláštny Boží dar, ktorý ich uschopní „zdržať“ sa (verše 7,9). To, že niekto zostane slobodný, nie je vnútorne lepšie, ako vojsť do manželstva. Neuzavrieť manželstvo jednoducho umožní venovať sa plnšie Pánovi a jeho kráľovstvu (verše 32,34). To je však výnimka, nie pravidlo. Pravidlo je, aby každý muž mal svoju vlastnú manželku a aby každá žena mala svojho vlastného manžela (verš 2). V manželstve je sexuálny kontakt správny.

Sexualita je v súradniciach manželstva vnútorne dobrá vďaka tomu, že ju do muža a jeho manželky zabudoval na počiatku Boh.  Človek sa nestal sexuálnym, „telesným“ až po páde. Sexualita nie je výsledkom hriechu. Podľa Genesis 1:28, Boh obdaril Adama a Evu sexualitou ešte pred pádom: „A Bôh ich požehnal a Bôh im riekol: Ploďte sa a množte sa a naplňte zem.“ Sexualita bola požehnaním. Boh na šiesty deň vyriekol slovo žehnania, ktorým dal Adamovi a Evu sexuálnu prirodzenosť. To, že Adam a Eva žili spolu ako muž a manželka, vrátane sexuálneho spojenia, nebola len okrajová súčasť dokonalého rajského šťastia. Deti by sa im rodili aj v stave dokonalosti, keby tak skoro nezhrešili. S týmto všetkým nebola spojená žiadna hanba, ako nám ukazuje Genesis 2:25: „A boli obidvaja nahí, Adam i jeho žena a nehanbili sa.“ A Boh označil aj túto súčasť tvorstva za dobrú v závere svojho stvoriteľského diela: „A Bôh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A bol večer, a bolo ráno, šiesty deň.“ (Genesis 1:31).

Nech žiadny človek nenazýva nečistým to, čo Boh označil za čisté. Zakazovať manželstvo z príčiny, že sex je údajne prízemný a zlý, je učenie démonov (1. Timoteovi 4:1,3). Manželstvo je vo svojej úplnosti dobrým Božím dielom, ktoré Boh učinil pre nás a poskytol nám ho na užívanie s ďakovaním. Svet nekritizujeme preto, že by mal nadnesenú úctu ku sexualite, ale preto, že sex znižuje a odmieta ctiť si ho ako dobré Božie stvorenie.

Sexualita sa porušila pádom človeka do hriechu. Padlý, hriešny človek znečisťuje túto stránku svojej prirodzenosti práve tak, ako každú inú. Padlé ľudstvo prevracia sexualitu zvláštnym spôsobom. Ľudstvo sa sústreďuje na to, ako zneužiť túto stránku svojho života. Je to preto, že Boh úmyselne utvoril sexualitu ako niečo zvláštne. Patrí do manželstva a manželstvo je pozemským znamením spoločenstva medzi Bohom a jeho ľudom, je symbolom zmluvy. Preto sa diabol obzvlášť namáha, aby sa mu podarilo dosiahnuť čo najväčšiu prevrátenosť sexuality medzi ľuďmi. Ale milosť nášho Pána Ježiša Krista obnovuje správny vzťah ku sexualite a správne používanie sexu v živote vyvolených veriacich. Z celej siedmej kapitoly prvého listu Korintským vyžaruje skutočnosť, že pre veriacich je sex a sexualita dobrý dar.

Ale sex je dobrým darom len v manželstve. Mimo manželstva sú sexuálne vzťahy hriešne. Že ide o Pavlove učenie, je zrejmé z toho, keď píše: „Ale pre smilstvá nech má každý svoju vlastnú ženu.“ Smilstvo je sexuálna aktivita zo strany neženatého, či nevydatej. Je to hriech, a preto sa mu svätý musí vyhnúť. Spôsob, ako sa mu má vyhnúť, je ten, že vstúpi do manželstva. Rovnako hriešny je sexuálny vzťah zosobášenej osoby s niekým iným nežs vlastným partnerom. Vyplýva to z textu v 1. Korintským 7:5, kde Pavol hovorí zosobášeným ľuďom, aby spolu sexuálne žili a dodáva dôvod, „aby vás nepokúšal satan pre vašu nezdržanlivosť“. Mimomanželské vzťahy sú pokušením od diabla, sú hriechom a sú prostriedkami, cez ktoré sa pokúša zožierať ľudí.

                     Sex a slobodní

Písma všade odsudzujú sex mimo manželstva ako hriech a povzbudzujú k manželskému sexu ako k tomu, čo Boh schvaľuje. 1. Tesalonickým 4:3,4 vraví, že Božia vôľa je, aby sme sa zdržiavali od smilstva. Zodpovedné a náležité správanie je podľa Písem, „zaobchodiť so svojou nádobou v posvätení a v česti,“ totiž, vstúpiť do manželstva. Židom 13:4 vyhlasuje, že „smilníkov a cudzoložníkov bude súdiť Bôh“. Navyše, „Manželstvo nech je v úcte u všetkých a loža nepoškvrnená“.

Táto Božia pravda o sexe má praktický význam. Osvetľuje chodník ako pre zosobášených, tak aj pre slobodných svätých, aby mohli kráčať múdro a bezúhonne. Slobodný kresťan nesmie páchať smilstvo. Smilstvo prináša tie najkrutejšie následky, nešťastie, ktoré nielen že kazí telo, ale poškvrňuje aj dušu. Je to tak kvôli tomu, že smilstvo je samo osebe zlé, je to hriech proti Bohu. Ak sa má mladý kresťan vyhnúť zneužitiu sexu v smilstve, musí brať na zreteľ primerané použitie sexu v manželstve. To znamená, že mladá žena pamätá na to, že jej krása patrí len tomu mládencovi, ktorý sa stane jej manželom a mládenec zase pamätá na to, že jeho sila patrí len tej dievčine, ktorá sa stane jeho manželkou. Mládenec sa cielene vyhýba tomu, aby sa telom pripojil ku smilnici, pretože sa raz má stať jedným telom so svojou manželkou (1. Korintským 6:16). Účinný spôsob, ako uniknúť pred smilstvom, je vyhnúť sa všetkému, čo vzbudzuje žiadosť. Na to myslí Pavol, keď zvoláva, „Utekajte pred smilstvom.“ (1. Korintským 6:18). „Uteč pred ním. Vyhni sa pornografickým knihám a časopisom, nechoď do kina na filmy a nesleduj televízne programy, ktoré propagujú sexuálnu nemorálnosť, nenos oblečenie, ktoré zvádza mužov do žiadosti, nezahrávaj sa so sexuálnym ohňom, ak si na rande.“

Namiesto toho vstúp do manželstva! Aj toto je súčasť praktickej Božej múdrosti pre slobodných. Manželstvo predstavuje ochranu pred hriechom smilstva a „riešenie“ „problému“ našej sexuálnej prirodzenosti. Toto je Pavlove učenie v 1. Korintským 7:9: „Ale ak sa nevedia zdržať, nech sa oženia, poťažne vydajú, lebo je lepšie oženiť sa, poťažne vydať sa než horieť.“

Musíme byť opatrní, aby sme z „horenia“ neurobili jediný faktor pre manželstvo. Podľa verša 39 musíme uzavrieť manželstvo „v Pánovi“. Mladý veriaci si musí vybrať veriaceho partnera. Tento rozkaz je tak veľmi dôležitý a záväzný, že v situácii, kde nie je možné nájsť veriaceho partnera, nie je možné vstúpiť do manželstva a to ani vtedy, keď mladý veriaci „horí“. Boh potom obdarí takého veriaceho milosťou, aby sa dokázal „zdržať“. Sexuálna túžba nie je základom pre manželstvo. Nikdy na nej nestavajte manželstvo, ako keby bol sex hlavnou vecou alebo dokonca jedinou vecou v manželstve. Presne túto bláznivú a drahú chybu pácha svet, najmä súčasná spoločnosť. Takéto manželstvá sú práve tak chatrné, ako základy, na ktorých sú vystavané.

Dnes sa sex stal prakticky bohom. Cirkev musí takéto modlárstvo odmietnuť a odolať mu. Najzákladnejšou vecou v živote kresťana je jeho osobné manželstvo s Bohom skrze skutočnú a živú vieru. Niekedy sa Boh rozhodne odňať manželstvo pri nejakom zo svojich detí, ale aj takýto kresťan stále vlastní manželskú realitu, pretože sa teší zo zmluvného priateľstva s Bohom v Kristovi. Ak Boh učiní niekoho eunuchom pre nebeské kráľovstvo, to neznamená, že je teraz zúfalo obmedzený a ochudobnený, naopak stále je bohatý, keďže má Boha. Nie sex, nie pozemské manželstvo, ani žiadna stvorená vec, ale Boh je Bohom.

Základom pre manželstvo musí byť duchovná jednota manželského páru: jednota v Kristovi Ježišovi a jednota v pravde Písma. Základnou zlučiteľnosťou je duchovná, nie sexuálna zlučiteľnosť. Toto obmedzuje výber mladého kresťana na veriacich z cirkvi, ale zároveň predstavuje aj varovanie, aby sa nikto neponáhľal do manželstva s prvou voľnou dievčinou, či mládencom, len preto, že horí, aj keby boli obidvaja veriaci. Musia mať presvedčenie, získané skrze modlitbu, že tá osoba, o ktorú sa uchádzajú, je pre nich zvláštnym spôsobom pripravená a znamená Božiu odpoveď na modlitby za manžela, či manželku. Chodenie pre manželstvo má teda legitímne miesto ako prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa.

Nič z toho ale neruší skutočnosť, že manželstvo je riešením proti sexuálnemu plameňu. Nielen že slúži na to, aby zabránilo smilstvu, ale rovnako je aj liekom na vnútorný plameň sexuálnej túžby.

                     Sex a tí, čo sú v manželstve

Až potiaľ sme sa zaoberali sexualitou v živote tých veriacich, ktorí žijú mimo manželstva. Aké svetlo vrhá Božie slovo na túto stránku života kresťanov, ktorí existujú v manželstve? Pavol v tejto pasáži učí, že ako manžel, tak aj manželka sú v manželstve povinní žiť sexuálne jeden s druhým. K tomuto napomína v 1. Korintským 7:3: „Muž nech preukazuje žene povinnú dobroprajnosť a podobne aj žena mužovi.“ Slová, ktoré náš prekladateľ preložil ako “povinná dobroprajnosť“, hovoria o zosobášených ľuďoch, ktorí si navzájom odovzdávajú svoje telá v sexuálnom spojení a označujú to za dlh, ktorý každý z nich dlží tomu druhému. Že je to tak, objasňuje verš 4, kde Pavol prezentuje pôdu, na základe ktorej vydal príkazy vo verši 3: „Žena nemá v moci svojho vlastného tela, ale muž; a podobne ani muž nemá v moci svojho vlastného tela, ale žena.“ Slovo, tu preložené ako „moc“, znamená „autorita“.

Dať seba samého svojej manželke je dlh, ktorý manžel dlhuje manželke, práve tak, ako aj manželka dlhuje manželovi to, aby mu dala samú seba. Dlh je to preto, že manžel má autoritu nad telom svojej manželky a manželka nad telom manžela. Ich telá už nie sú viac vlastníctvom len jedného, ale aj toho druhého. Príčinou je manželská intimita, nesmierna blízkosť muža a jeho manželky. Zosobášené osoby sa stali jedným telom! Preto by to bola lúpež, ak by sa manžel a manželka navzájom odopierali. „Neukracujte sa navzájom“, píše Pavol vo verši 5.

Uistime sa, že vidíme na tomto mieste prítomný, jedinečne kresťanský a Kristovský pohľad apoštola, pohľad, ktorý si musíme osvojiť. V myslení prirodzeného človeka je manželský partner len prostriedkom na vlastné sebauspokojenie. Podľa našej telesnej prirodzenosti sa staráme len o to, ako by nás mohol a mal náš druh uspokojiť a potešiť. Potom sa náš sexuálny vzťah stáva záležitosťou toho, ako sa manžel alebo manželka navzájom ukracujú a ako sa využívajú. Apoštol od nás vyžaduje, aby sme sa na sexuálny vzťah pozerali z radikálne odlišnej perspektívy. Ukazuje na to, že manžel by sa nemal na prvom mieste starať o to, “Ako ma môže moja manželka uspokojiť?“, ale „Ako môžem ja uspokojiť svoju manželku?“ Pre manžela to nie je otázka, „Čo mi dlhuje moja manželka?“, ale „Čo ja dlhujem svojej manželke?“ To isté platí aj pre manželku. Pavol nás volá, aby sme sa v našich kresťanských manželstvách dávali tomu druhému, starali sa o blaho toho druhého a splácali partnerovi náš dlh. Sexuálna stránka manželstva je teda súčasťou rýdzej lásky. Je vyjadrením lásky, ktorá neberie chamtivo pre seba, ale ktorá dáva druhému.

Sex je integrálnou súčasťou manželského života a je to úplne čestná a dôstojná súčasť. Je pravda, ako je to v prípade akejkoľvek autority, že autorita alebo „moc“, ktorú má manžel nad telom manželky a ktorú má manželka nad telom manžela, musí byť vykonávaná zodpovedne. Deje sa to, ak túto autoritu usmerňuje naša duchovná láska k partnerovi a ak nám záleží na jeho šťastí. Do tejto stránky manželstva nepotrebujeme a nemali by sme vnášať žiadne ponuré obavy a zábrany. Sexuálny vzťah smie a má byť oslobodený od hanby.

Pocit hanby v sexuálnej otázke zbytočne sužuje manželstvá v cirkvi. Samotná cirkev prispela k týmto starostiam nielen svojím rozpačitým mlčaním o celej otázke sexuality, ale aj tým, že svojím učením, že sex je dobrý a legitímny len preto, že jeho výsledkom sú deti, podporuje predstavu, že sex je sám osebe hanebný. Vyvodený záver je ten, že sex je hriešny, ale je vykúpený deťmi. V kontraste ku každému chmúrnemu zmýšľaniu Písma dovoľujú radostnú slobodu v manželstve. Je to tak, lebo Písma pokladajú sexuálnu stránku manželstva vo svojej podstate za dobrú, a nie hriešnu, čestnú, a nie hanebnú. Aj táto oblasť je zahrnutá vo vykúpení skrze Kristov kríž. To, že je to čestná a čistá vec, vidíme vo verši 5 v 1. Korintským 7. Pavol ju dáva do tesnej blízkosti s modlitbami bez akéhokoľvek náznaku nemiestnosti, alebo nezlučiteľnosti: „...aby ste stihli na pôst a na modlitbu, a zase sa vedno sídite“. Veriaci manžel a manželka sú schopní diskutovať o tejto stránke svojho manželstva bez rozpakov a hanby. Medzi manželkou a manželom existuje komunikácia o ich sexuálnom vzťahu, vyplýva to z vyhlásenia vo verši 5, kde sa konštatuje, že sa majú na nejaký čas zdržať po vzájomnom súhlase.

                     Sex a skutočné manželstvo

Sex je právoplatná súčasť manželstva nielen preto, že ho Boh stvoril na počiatku, ale aj preto, že napĺňa úmysel, súvisiaci s odrážaním manželstva Krista a cirkvi. Jedinečným spôsobom ukazuje na intimitu, ktorou je spojený Kristus a cirkev. V sexuálnom spojení sa uskutočňuje jedinečné naplnenie a vyjadrenie manželskej blízkosti. Dvaja sa stali jedným telom. Je tu jednota, a to nielen tiel, ale aj duší. Z tohto dôvodu je rezervovanosť vhodná. Je nemiestne vystaviť túto stránku nášho manželstva za tému verejných rozhovorov. Rozhodne je nevhodné, vlastne je to istý druh zneuctenia, ak z tejto témy robíme terč pre všelijaké vtipy. V našom intímnom živote s Kristom máme tajomstvá, ktoré druhým neodhaľujeme a ktoré by sme nikdy neposkytli za objekt žartovania a výsmechu. Takéto správanie by ohrozilo intímny život, ktorý s Ním máme. Podobne je to aj v našom pozemskom manželstve.

Sexuálny vzťah takisto symbolizuje práve ten druh lásky, ktorou Kristus miluje cirkev a ktorou cirkev miluje Boha. Kristova láska k nám je nesmierne veľká. Je o dosť rozdielna od lásky v arminiánskej teológii, ktorá sa dá opísať ako rozcitlivená, neúčinná a ktorej je ľahké vzoprieť sa. Kristova láska a Božia láska v Kristovi sa nevzdáva, neodbočuje, trvá, je to ovládajúca, horlivá a zvrchovaná láska, tak, ako ju opisuje reformovaná teológia. Je to láska, ktorá vyvoľuje, vykupuje, znovuzrodzuje, posväcuje, zachováva a oslavuje – a to všetko preto, aby si Kristus ako ženích mohol zobrať cirkev, svoju nevestu, za svoje večné vlastníctvo. Kristus sa vo svojej láske pevne rozhodol, že si cirkev vezme za svoju vlastnú, a to aj za cenu večného pekla. Láska, ktorou takto milovaná cirkev odpoveďou miluje Krista, sa prejavuje tak, že po Ňom túži a úplne sa mu odovzdáva. Práve túto lásku tak intenzívne a veľkoryso ospevuje Pieseň Šalamúnova: „Polož ma jako pečať na svoje srdce, jako pečatný prsteň na svoje rameno, lebo láska je silná jako smrť, tvrdá jako peklo žiarlivosť; jej blkot je blkotom ohňa, plameňom Hospodinovým. Ani mnohé vody nemôžu uhasiť lásku, a rieky jej nezatopia. Keby niekto dával všetko imanie svojho domu za lásku, opovrhli by ním.“ (8:6,7).

Základom pre existenciu tejto planúcej lásky je to, aby v nej boli dvaja – iba dvaja. Kristus miluje jednu cirkev a cirkev miluje len jedného Krista. Ak by do tejto lásky vstúpil iný účastník, zničilo by ju to. Toto  platí aj v pozemskom manželstve. Preto Pavol nehovorí, „nech má každý muž ženu,“ ale hovorí, „nech má každý [muž] svoju vlastnú ženu, a každá [žena] nech má svojho vlastného muža.“ (1. Korintským 7:2).

                     Ako učiť deti o sexe

Ak je toto pravda o sexualite, potom len veriaci rodičia môžu o nej učiť svoje deti. Svet toho nie je schopný. Svet naše deti len kazí, či už je to cez mrzkú reč, prevrátené filmy, televízne programy a knihy alebo cez vyučovacie hodiny sexuálnej výchovy na štátnych školách. „Ale telesný človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať.“ (1. Korintským 2:14). Ale kresťania poznajú pravdu a dokážu v nej vzdelávať svoje deti. Je to ich povinnosť.

 

Kapitola 6      DETI A MANŽELSTVO

A Bôh ich požehnal a Bôh im riekol: Ploďte sa a množte sa a naplňte zem a podmaňte si ju a vládnite nad morskými rybami a nad nebeským vtáctvom i nad každým živým tvorom, ktorý sa plazí na zemi.

–       Genesis 1:28

Potom ešte povedal žene: Veľmi rozmnožím tvoju bolesť a tvoje tehotenstvo; v bolesti budeš rodiť deti, a tvoja túžba sa ponesie k tvojmu mužovi, a on bude panovať nad tebou.

–       Genesis 3:16

No, bude spasená rodením detí, ak zostanú, ony ženy, vo viere a láske a v posvätení s rozumnosťou.

–       1. Timoteovi 7:1-9

Okolo otázky prevencie počatia, ako svetom, tak aj cirkvou, prechádza obrovské napätie. Rímskokatolícka cirkev robí okolo tejto záležitosti obrovský rozruch. Rím v minulosti učil, že používať umelé alebo mechanické prostriedky na kontrolu počatia, je smrteľný hriech. Pápež za pápežom jasne a dôrazne prinášali toto učenie v oficiálnych dokumentoch alebo encyklikách. Preto je prekvapujúce, že všade naokolo sa ľudia a množstvo opozície pozastavuje a žasne nad učením súčasného pápeža*. Súčasný pápež totiž v žiadnom prípade neprináša  nové učenie. Navyše, ak by protirečil učeniu predchádzajúcich pápežov, nebezpečne by ohrozil rímsku doktrínu o neomylnosti pápeža.

Na neodbytnú požiadavku mnohých rímskokatolíkov bola počas niekoľkých posledných rokov znova preskúmaná otázka kontroly počatia. Nedávno vydal pápež novú encykliku pod názvom Humanae Vitae (slovenský názov je „Encyklika o správnom spôsobe regulovania pôrodnosti“), v ktorej sa plne postavil na stranu historického katolíckeho učenia o antikoncepcii a odsúdil každý akt prevencie počatia ako smrteľný hriech. Vo vnútri Katolíckej cirkvi nasledovala búrka, plná prudkých protestov, ktorá do istej miery ohrozila  zvrchovanosť pápeža. Na tomto katolíckom zápase sa zúčastnil aj svet . Žurnalisti, vychovávatelia, sociálne inštitúty, dokonca aj vládni predstavitelia kritizujú postoj Ríma. Mnohí boli z pápežovho rozhodnutia rozhnevaní, keďže v súčasnosti sa uskutočňuje projekt kontroly počatia v celosvetovom rozsahu. Objavili sa obavy, že pápežove rozhodnutie bude prekážkou pre tieto snahy. Nevyhnutne sa museli vyjadriť aj protestantskí predstavitelia. Takmer jednomyseľne odmietli rímske učenie. Väčšia časť protestantizmu podporuje používanie antikoncepcie ako pobožné konanie a odmietnutie používať ju, posudzuje ako nemorálne.

Táto otázka a polemika, ktorá ju obklopuje, ovplyvňuje veriacich. Celá záležitosť zostáva otvorená, a tak spôsobuje výzvu. Samotné praktizovanie kontroly počatia sa stáva problémom pre veriacich manželov a manželky. Zaznieva otázka: aký má byť postoj kresťanského manžela a manželky k otázke kontroly počatia?

Veriaci sa so svetom rozchádzajú nielen v tom, podľa akého štandardu posudzujú túto vec a k akým záverom prichádzajú – keďže ich štandard aj závery sa odlišujú od svetských – ale aj samotný uhol pohľadu, pod ktorým veriaci k tejto otázke pristupujú, je rozdielny. Tou základnou rovinou a fundamentálnou otázkou je: aké  miesto patrí v manželstve deťom? Rodenie a výchova detí je súčasťou manželskej reality. Keďže manželstvo je Božím zriadením od začiatku až do konca, nebude to naše, ale Božie zmýšľanie, ktoré bude určovať naše jednanie v manželstve i v otázke toho, či mať, alebo nemať deti. Preto sa pozrime do Božieho slova, Svätých písiem, aby sme našli odpoveď na našu základnú otázku: aké je miesto detí v manželstve kresťanov?

                     Bezdetné manželstvá

            V cirkvi sa vyskytovali a vyskytujú pomýlené vysvetlenia toho, aké miesto majú deti v manželstve. Sú to chybné vysvetlenia, pretože príliš zdôrazňujú dôležitosť detí v manželstve. Možno, že tento prehnaný dôraz sa objavil kvôli ľuďom, ktorí prežívajú, že je potrebné veľmi vehementne bojovať proti prevládajúcemu pohŕdaniu a odsúvaniu detí. Nech už je motív akýkoľvek, takéto preháňanie je škodlivé. Bezohľadne zraňuje časť z ľudí, ktorá patrí do Božieho ľudu – napríklad, bezdetné páry – a poškodzujú aj samotnú pravdu o manželstve. Tieto tendencie pripisujú manželstvu jeden účel, konkrétne rodenie detí a prakticky zapierajú úplnosť a hodnotu manželstva, ktoré deti nemá.

Tí, čo kážu takéto predstavy, si pravdepodobne myslia, že kladú dôraz na dôležitosť detí. V skutočnosti ale zapierajú význam manželstva. Manželstvo medzi mužom a ženou je úplné samo osebe. Pretože manželstvo je vo svojom najhlbšom význame symbolom láskyplného vzťahu a spoločenstva medzi Kristom a cirkvou. Keď veriaci muž a jeho veriaca manželka žijú spolu v láske podľa vzoru Krista a jeho nevesty, napĺňa sa najvyšší Boží plán pre manželstvo, aj keby toto manželstvo nemalo žiadne deti. Keď sa Boh rozhodne odoprieť manželskému páru deti, stále má manžel so svojou manželkou pred sebou dôležitú a náročnú úlohu, ktorú treba naplniť. Majú vznešené povolanie zobrazovať tajomstvo Krista a cirkvi. Majú veľké povolanie naplniť vzájomné zodpovednosti manžela a manželka vo svojom spoločnom živote.

                     Sex a rozmnožovanie

            S omylom, že manželstvo je závislé na deťoch, sa úzko spája tvrdenie, že jediné oprávnené používanie sexuality je na plodenie detí. Nepochybne, príčinou pre takéto vyhlásenie je strach z dnešného trendu, ktorý od seba oddeľuje sex a plodenie. Písma však veľmi jasne ukazujú, že sexuálny vzťah medzi mužom a jeho manželkou má iný cieľ a väčší význam, než iba plodiť deti. Je to výraz úžasnej a udivujúcej manželskej intímnosti a prejav unikátneho vzťahu lásky, ktorý existuje v manželstve. Je to dôležitá súčasť manželského spoločenstva.

K zmyslu sexuálneho vzťahu Boh primiešal aj iný zmysel, konkrétne, plodenie detí. V prípade sexuality v manželstve boli navzájom veľmi tesne spojené dva Božie úmysly.. Ak človek používa prostriedky na prevenciu počatia, oddeľuje, alebo snaží sa oddeliť to, čo Boh spojil. Človek sa takto snaží na jednej strane zachovať prejav a potešenie z manželskej intímnosti, zatiaľ čo sa na druhej strane zbavuje možnosti priviesť deti na svet. Hneď sa vynára otázka, má na to človek právo? Môže takto oddeľovať tieto dva významy sexuálneho vzťahu? Navyše je otázne, či to človek skutočne dokáže. Samozrejme, dnešný človek so všetkými svojimi tabletkami a pomôckami dokáže efektívne zabrániť počatiu dieťaťa. Ale uchová si intímnosť, spoločenstvo? Aj dnes je tu strach, že niektoré antikoncepčné prostriedky sú nebezpečné, pretože nepriaznivo ovplyvňujú tajomne komplexné zloženie a fungovanie ľudského tela. Máme prinajmenšom mnoho dôvodov obávať sa, že ľudská manipulácia a zahrávanie sa so sexom s cieľom zahatať jednu z funkcií, ktoré dal Boh sexu – konkrétne plodenie detí, rovnako negatívne ovplyvňuje tajomné ustrojenie a fungovanie manželovej a manželkinej duše. Je to prekážkou pre intimitu manželského vzťahu a rovnako aj pre plodenie.

Pre nás je rozhodujúce Božie slovo. Medzi nami a svetom existuje radikálny rozdiel, týkajúci sa pohľadu na manželstvo. Nie je to tak, že by obidve strany mali v zásade rovnaký pohľad na manželstvo a líšili sa iba v niekoľkých detailoch manželského života. Naopak, máme zásadne rozdielne pohľady na manželstvo. Je to rozdiel medzi pohľadom, kde v strede je Boh a pohľadom, kde v strede je človek. Pre neveriaceho sa manželstvo začína a končí vlastným ja: vlastným šťastím, vlastnou rozkošou, vlastným pohodlím a vlastnou vôľou. Naše manželstvá však začínajú a končia Bohom. Manželstvo veriaceho tu v konečnom dôsledku neexistuje kvôli nemu, ale kvôli Bohu. Nie je určené na naše pohodlie a potešenie, ale na službu Božím cieľom a na jeho slávu. Naše manželstvá sú jeho v tom najplnšom význame slova. Správne manželské nažívanie teda pozostáva z toho, že sa poddávame Božej vôli tak, ako ju Boh oznamuje vo svojom Slove. Nesmieme odpovedať na ťažké otázky manželského života takým spôsobom, že sa orientujeme podľa nášho ľudského zmýšľania alebo našich aktuálnych pocitov. Musíme hľadieť do Božieho slova, aby sme sa dozvedeli, čo je Božia vôľa. Aj keď je to niekedy strastiplné, musíme znova a znova dávať našu vôľu do súladu s tou jeho.

                     Deti v troch etapách histórie

            Božie slovo spomína výchovu detí a ich postavenie v manželstve v troch rozličných etapách ľudskej histórie. Tieto tri etapy sú opísané v troch textoch, ktoré sme citovali na začiatku tejto kapitoly: Genesis 1:28, Genesis 3:16 a 1. Timoteovi 2:15. Dané texty vyučujú o postavení detí v manželstve podľa Božieho pôvodného ustanovenia v raji pred pádom, o dôsledkoch pádu na rodenie detí a o dnešnom význame rodičovstva v živote veriacej ženy v cirkvi.

Genesis 1:28 zachytáva mocné Božie slovo k práve stvorenému mužovi a jeho manželke, ktorým je udelený dar sexuality. Boh im svojím slovom prikazuje skrze tento dar privádzať deti na svet. „A Bôh ich požehnal a Bôh im riekol: Ploďte sa a množte sa a naplňte zem a podmaňte si ju a vládnite nad morskými rybami a nad nebeským vtáctvom i nad každým živým tvorom, ktorý sa plazí na zemi.“ Vo svojom pôvodnom ustanovení má sexuálny vzťah v manželstve ako Boží úmysel plodnosť a rozmnožovanie sa, teda privádzanie detí na svet. Taká bola Božia vôľa v súvislosti so sexualitou „od počiatku“. Boh spôsobil, aby sa tento plán pre počatie detí stal niečím, čo patrí k samotnej podstate sexuality. Cieľom, prečo mali Adam a Eva privádzať na svet deti, bolo naplnenie toho, aby človek vykonával vládu nad celou zemou. Adam s Evou by to sami nikdy nedokázali naplniť. Úplná nadvláda nad zemským tvorstvom vyžadovala celé pokolenie pobožných kráľov a kráľovien.

Genesis 3:16 nás učí, že pád do hriechu ovplyvnil materstvo a rodenie detí: „Potom ešte povedal žene: Veľmi rozmnožím tvoju bolesť a tvoje tehotenstvo; v bolesti budeš rodiť deti, a tvoja túžba sa ponesiek tvojmu mužovi, a on bude panovať nad tebou.“ Tento text hovorí o treste, ktorý Boh uvalil na ženu pre jej podiel na páde. Je tu vyjadrené, že prídu útrapy, ktoré Boh privedie do sveta žien vo všeobecnosti. Od tohto bodu bude znášanie týchto obtiaží súčasťou ženského života. Tento trest obsahuje zintenzívnenie tehotenstva a nárast bolesti na strane ženy, čo sa týka tehotenstva. Inými slovami, žena teraz otehotnie častejšie ako pred pádom. Takisto bude v bolesti rodiť deti. Bolesť z tehotenstva sa netýka len fyzickej bolesti v čase pôrodu, aj keď už tá je sama osebe silná, ale týka sa aj fyzickej bolesti, ktorá často doprevádza nosenie dieťaťa pred pôrodom a fyzickej bolesti, ktorú matka znáša počas výchovy svojich detí. Táto bolesť z tehotenstva sa však nevzťahuje len výlučne na fyzickú bolesť a potiaže. Ten najtrpkejší žiaľ je ten, ktorý spočíva v rodení a výchove hriešnych detí. Zamyslite sa nad zármutkom Evy matky, keď pozorovala, ako jej prvorodený syn vyrástol do podoby bezbožného a neveriaceho muža a rozmýšľajte nad jej zármutkom, keď pochovávala syna, ktorého život bol prerušený uprostred mladosti rukou jeho vlastného brata, jej syna.

Písma tiež hovoria o materstve znovuzrodenej ženy. Odtiaľ prichádza svetlo na ďalšiu, odlišnú stránku Božej pravdy o deťoch v manželstve. V 1. Timoteovi 2:15 Pavol po tom, čo poznamenal, že to bola žena, ktorá sa dala zviesť a ktorá zhrešila v raji ako prvá, hovorí: „No, bude spasená rodením detí, ak zostanú, ony ženy, vo viere a láske a v posvätení s rozumnosťou.“ Rodenie detí je dôležité do takej miery, že je spravidla cestou, na ktorej Boh zachraňuje veriace ženy.

                              Deti ako požehnanie

            Zo všetkých týchto biblických pasáží je zjavné, že plodenie a výchova detí je Božou vôľou. Boh oboje učinil integrálnou súčasťou manželstva už na začiatku. Po páde uvalil na ženu bolestivú stránku tehotenstva. Boh posväcuje rodenie detí v cirkvi, aby sa tak z neho stala cesta spasenia pre veriace ženy. V týchto úryvkoch musíme predovšetkým vidieť to, že tehotenstvo a výchova detí je požehnaním pre veriacich. Na počiatku Boh požehnal Adama a Evu plodnosťou: „A Bôh ich požehnal a Bôh im riekol: .... množte sa (iné preklady uvádzajú: buďte plodní).“ (Genesis 1:28) Plodnosť znamenala pre manželstvo dobrú vec a ani tehotenstvo ako také, sa po páde nestalo prekliatím. Aj keď čítame, že Boh zlorečil hadovi a že Boh kvôli človekovi zlorečil  pôde, nečítame, žeby Boh zlorečil Eve, keď na ňu uvalil materské útrapy. Bolesť, ktorá doprevádza počatie, bola pre Evu karhajúcim trestom, nie kliatbou. Navyše to, čo Boh po páde uvalil na ženu, nebolo tehotenstvo ako také, ale zintenzívnenie tehotenstva a nárast bolesti. Skutočnosť, že výchova detí je pre veriace ženy Božím požehnaním v Kristovi, je silne zdôraznená v 1. Timoteovi 2:15. Dnes je to pre ne cesta spasenia. Toto je spôsob, ktorým veriaci, žijúci v manželstve, hľadia na svoje deti: deti sú požehnanie.

            Pohľad tohto sveta je radikálne odlišný. Celá svetská argumentácia v prospech antikoncepcie sa zakladá na presvedčení, že rodenie detí a vôbec deti samotné sú kliatbou. V srdci tejto záležitosti, týkajúcej sa kontroly počatia, sa nachádza otázka: sú deti požehnanie alebo kliatba? Svet ponúka svoje dôvody pre tvrdenie, že deti sú kliatba, ale tieto dôvody sú chatrné a rozhodne nezavážia pred Božím ľudom. Svet hlasno volá po kontrole počatia kvôli „populačnej explózii“, ktorá môže spôsobiť hlad. Aj keby to tak bolo, nebezpečenstvo hladu rozhodne nehrozí v Severnej Amerike, kde sa mu robí najväčšia reklama, ale v krajinách ako je India. V Spojených štátoch sú dnes rodičia oveľa schopnejší uživiť väčšie rodiny, než kedykoľvek predtým v histórii. Táto krajina môže poskytnúť hojnosť prepychových statkov a o to viac dokáže uspokojiť základné potreby ľudí v nej žijúcich. Krajina, ktorá použila desiatky miliárd dolárov na to, aby sa ľudia dostali na mesiac, minula miliardy dolárov na vojnu vo Vietname, a ktorej väčšina pôdy je tak nesmierne úrodná, krajina, ktorá rozmarne plytvá svojim bohatstvom, nie je hodná ani len toho, aby sme počúvali, keď nás ovplyvňuje, aby sme zmenšovali rodiny kvôli nedostatku prírodných zdrojov. Rovnako slabý je argument, ktorý svet používa na podporu svojho programu na kontrolu počatia, keď hovorí, že čím menej detí, tým lepšie sa vychovávajú. Veď naša vlastná spoločnosť sama dokazuje nepravdivosť tohto tvrdenia. V našej spoločnosti sa zdá, že medzi tými, ktorých občianstvo je z tohto sveta, je pravidlom, že čím menej detí, tým menej pozornosti sa im dostáva a tým slabšia je ich výchova.

            Také sú teda svetské argumenty, založené na svetskom zmýšľaní a prispôsobené svetským plánom. Všetky sa sústreďujú okolo človeka. Apelujú na ľudskú túžbu po luxuse. Luxuse, ktorého by sa možno veľká rodina musela zriecť. Apelujú na ženskú túžbu mať veľa času na seba, čo je nemožné, ak má veľa detí. Vyznajme aj my, že tieto apely nachádzajú ochotnú odpoveď tiež v našom tele: deti, a najmä mnoho detí, sú nám na obtiaž a otravu, keďže stoja v ceste našej zábave a hrám.

            Boh nezastáva žiadnu zo svetských myšlienok „plánovaného rodičovstva“. Svet nepozná žiadneho Zvrchovaného Pána neba a zeme, ktorý riadi pôrodnosť podľa svojej všemúdrej rady. Ľudia vo svete nemajú žiadneho nebeského Otca, na ktorého by sa spoliehali, že im poskytne denný chlieb. Nesmieme sa dať ovplyvniť argumentáciou tohto sveta, ani si nemôžeme prisvojiť jeho pohľad na túto záležitosť. Ak by aj možno na zemi bolo príliš mnoho svetákov, môžeme rovnako povedať, že je tu primnoho detí Božích? Boží úmysel s deťmi na počiatku bol, aby existoval rod zbožných kráľov, ktorí mu poddajú celé tvorstvo.  Dnes, vďaka zmluve milosti v Ježišovi Kristovi, Boh tento úmysel napĺňa skrze deti veriacich. Toto je spôsob, ktorým by sme sa mali pozerať na počet ľudí na zemi.

            Tiež by sme sa mali opevniť proti nelegitímnemu zasahovaniu štátu do tejto oblasti našich životov. Štát nemá žiadne právo diktovať veľkosť našich rodín. V súčasnosti nás štát vystavuje morálnemu tlaku, s cieľom obmedziť naše rodiny na presne 2.3 deti. Štát už teraz začína dávať najavo rozmanité hrozby o prichádzajúcich trestoch pre tých, ktorí majú viac detí, než je normatívne. Možno, že prichádza čas, kedy štát začne vyžadovať poslušnosť svojmu zákonu, ktorý reguluje veľkosť rodiny. Ako kresťania máme povinnosť postarať sa o svoje rodiny, správne vychovať svoje deti a naučiť ich pracovať, ale nie sme povinní poslúchnuť akýkoľvek zákon, ktorý určuje maximálny povolený počet detí. Proti tejto vôli štátu, aby sa deti nerodili, stojí vôľa Božia, vyjadrená Pavlom v 1. Timoteovi 5:14: „Preto tedy chcem, aby sa mladšie vydávaly, rodily deti, spravovaly domy a nedávaly protivníkovi nijakej príčiny hovoriť zle.“

                     Smútok matky

Existuje ďalšia ťažká stránka rodičovstva, ktorá má na cirkev vážny dopad. Je to smútok matky. S rodením a výchovou detí je spojená fyzická námaha a bolesť. Matkina duša sa namáha a žiali pri napĺňaní tohto povolania. Veľký je tento matkin zármutok! Podľa Genesis 3:16 Boh veľmi rozmnožil zármutok ženy a aj jej tehotenstvo, a tak zármutok, s ktorým prináša deti na svet, je veľký. V istom zmysle sa matka musí vzdať svojho života kvôli deťom. Na ženu doľahlo toto bremeno kvôli hriechu. Tiež nemôžeme povedať, že by Božie požehnanie pre veriacu manželku spočívalo v tom, že Boh odstráni všetky obtiaže a učiní ľahkým jej materstvo. Boh ju ako matku požehná, ale nie týmto spôsobom. Bremeno zármutku a bremeno rozmnožených potiaží z tehotenstva sa týka aj jej.

Ale aké „riešenie“ potom existuje pre veriacu manželku? V čom spočíva jej záchrana? Spočíva toto riešenie v tom, že unikne pred týmto bremenom tak, že odmietne mať deti? Alebo je odpoveďou to, aby v Ježišovi Kristovi našla milosť a silu na to, aby uniesla materské bremeno? Neveriaca žena tohto sveta sa bremenu vyhne jednoducho tým, že zabráni počatiu dieťaťa. Odmietne materstvo spolu s doprevádzajúcim veľkým smútkom. Svoje „naplnenie“ hľadá mimo svoj domov uprostred iných činností. Vo všeobecnosti však môžeme povedať, že nikdy neexistovala viac ustarostená, neuspokojená, nešťastná a bezbožná žena, než je moderná „emancipovaná“ Američanka. Toto psychologické a duchovné stroskotanie nám ukazuje na zmysel toho, čo Pavol napísal v 1. Timoteovi 2:15: „ No, bude spasená rodením [doslova skrze rodenie] detí.“

Materstvo je ťažké. Ale pre ženu, ktorá sa hlási k pobožnosti, nie je odpoveďou únik, aj keď je to dnes možné. Veď je zachránená rodením detí. Apoštol určite myslí na duchovné spasenie v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. Zvyčajne je večná záchrana veriacej ženy spojená s rodením detí. To neznamená, že by žena prvýkrát zakúsila spasenie, keď porodí dieťa. Tiež to neznamená, že by rodenie detí samo osebe mohlo spasiť v akomkoľvek zmysle. Na to nám ukazuje náš text, keď pridáva, „ak zostanú, ony ženy, vo viere a láske a v posvätení s rozumnosťou.“ Lepšie povedané, rodenie detí je zvyčajne tá cesta, ten pozemský spôsob života, uprostred ktorého Boh zachraňuje veriace ženy tak, že zachováva ich spasenie a obohacuje ich.

Keď veriaca žena stojí tvárou v tvár materskému zármutku, musí odpovedať nie tým, že sa vyhne tejto náročnej ceste, ale tým, že bude hľadať Kristovu milosť, aby vydržala aj napriek zármutku a naplnila svoju úlohu. Cirkev, keďže súcití so zármutkom tých, ktoré sú „matky v Izraeli“, nebude kázať svetskú múdrosť v podobe „plánovaného rodičovstva“. Naopak, bude ich posilňovať a potešovať Božím slovom a nasmeruje matky k silnému a súcitnému Spasiteľovi, Ježišovi Kristovi, ktorého milosť je dostatočná na všetky bremená. On rozumie veľkému zármutku matky. Sám vyrástol v rodine, kde žilo aspoň sedem detí, možno aj viac. Matúš 13:55,56 nás informuje o tom, že Ježiš mal štyroch bratov a aspoň dve sestry. Zo svojej vlastnej skúsenosti pozná potreby matiek, ktoré majú veľkú rodinu, pretože tieto potreby vidiel pri svojej milovanej matke. On dokáže poskytnúť milosť na pomoc v pravý čas.

                     Radosť v materstve

Kristus posilňuje a obveseľuje rodičov, ktorí patria k cirkvi tým, že vo svojom Slove vyhlasuje, že zachráni ich deti. Božia zmluva so svojím ľudom dnes, ako aj v časoch Starej zmluvy, zahŕňa vzácny prvok: Boh bude Bohom detí, ktoré sa im narodia. Presne v ten deň, keď svitol začiatok novej domosprávy, v deň kedy Božia cirkev dorástla do dospelosti, Svätý Duch dal, aby Peter zvolal: „Lebo vám patrí to zasľúbenie a vašim deťom.“ (Skutky 2:39) Preto všade v Novej zmluve sú deti veriacich zahrnuté do cirkvi ako členovia (Efezským 6:1-4, Kolosenským 3:20,21).

Kristus buduje svoju cirkev z detí veriacich. Z týchto detí činí kráľov, ktorí s ním nielenže budú vládnuť raz navždy, ale ktorí už teraz začínajú panovať nad tvorstvom ako Boží služobníci, aby sa v nich tak napĺňal Boží plán pre deti z Genesis 1:28, „z úst nemluvniat a tých, ktorí požívajú prsia, pripravil si si chválu.“ (Matúš 21:16) Kvôli vyššie spomenutému, sú naše deti požehnaním, nie kliatbou. Takáto je radosť pobožnej matky, radosť, ktorá pohlcuje každý jej zármutok, najmä smútok z rodenia hriešnych detí. Za to stojí každá námaha a obeť veriacich rodičov. Vychovávajú deti, ktoré sú „dedičstvom Hospodinovým“, aby tieto deti mohli chváliť Boha teraz a na večnosť.

Už v Evinej situácii bola radosť z materstva nadradená nad zármutkom. Za prvé, Boh jej zasľúbil „semeno“, ktoré rozdrtí Satanovu hlavu: Ježiša Krista a zástup vyvolených, ktorí sú v Kristovi a ktorí prídu z Evy. Až potom Boh prehovoril o veľkom zármutku v tehotenstve.

Vo svetle toho už  neprekvapuje, že v histórii to bol diabol, ktorý výrazne zastával prevenciu počatia v cirkvi, a keď sa mu to nepodarilo, zasadil sa o vraždenie novorodencov, ktorí sa rodili veriacim. Bol to on, ktorý v Exodus 1 naviedol faraóna, aby zotročil a sužoval Izrael tak, aby sa nemohli rozmnožovať. Keď Boh prekazil tento plán a dal Izraelu mnoho detí, bol to diabol, ktorý sa pokúsil zavraždiť novonarodených chlapcov. Diabol vie, že mnoho detí je posilou pre cirkev kvôli existencii Božej zmluvy.

                     Božia veľká rodina

Dokonca aj plodnosť kresťanského manželstva patrí k symbolike manželstva ako obrazu Krista a cirkvi. Manželstvo je tajomstvo Krista a cirkvi. Kristus plodí mnoho synov a dcér svojím Slovom a Duchom. Má veľkú rodinu, ktorú nikto z ľudí nedokáže spočítať. K nim smeruje jeho starostlivosť. Kristus za nich dokonca dal svoj život. Kristus dáva, aby sa tieto deti narodili a vychováva ich. Tvoria cirkev, jeho nevestu. Spojenie Krista a cirkvi je plodné a prináša mnoho Božích detí. Cirkev je matkou svätých skrze moc Božej milosti v Kristovi. A tak čítame v Žalme 87:

 A o Sione sa povie: Ten i tamten sa narodil v ňom, a on, Najvyšší, ho upevní.

Hospodin bude vypočitovať pri popise národov a povie: Tento sa tam narodil. Sélah.

A speváci jako aj od radosti poskakujúci budú vyznávať: Všetky moje pramene sú v tebe.

Tak veľká je previazanosť symbolu - nášho manželstva -  a reality – Kristovho spojenia s cirkvou – že Boh používa tento symbol, aby dal existovať tým, ktorí majú podiel na realite.

Preto sa dodnes vzťahuje na kresťanských manželov a manželky Pánove Slovo vyrieknuté v Jeremiášovi 29:5,6: „Staväjte domy a bývajte v nich, saďte zahrady a jedzte ich ovocie. Berte si ženy a ploďte synov a dcéry a berte i pre svojich synov ženy a svoje dcéry dávajte za mužov, aby rodily synov a dcéry, a množte sa tam, a nech vás neubúda!“

 

Kapitola 7      ZÁKAZ ROZVODU

Taktiež bolo povedané, že ktokoľvek by prepustil svoju manželku, nech jej dá rozvodný list.

Ale ja vám hovorím, že ktokoľvek by prepustil svoju manželku krome príčiny smilstva, vedie ju k cudzoložstvu, a ktokoľvek by si vzal za ženu prepustenú, cudzoloží.

–       Matúš 5:31, 32

Ako ďalej skúmame  učenie Božieho slova o manželstve, dostávame sa k téme rozvodu. Aj cirkvi, ktoré sa len veľmi málo zaujímajú o biblickú pravdu o manželstve, sa znepokojujú nad rozvodom. Dokonca aj neveriaci svet vysiela varovný signál pri pohľade na vysokú frekvenciu rozvodov. Pôvodom týchto obáv a varovných signálov nie je hrôza, ktorá by ich pochytila kvôli bezbožníkom opúšťajúcim Boží zákon, ako to vyjadruje Žalm 119:53, ale to, že rozvod rozvracia ich životy a spôsobuje závažné problémy v ľudskej spoločnosti.

Časť Božích detí sa zvláštnym spôsobom zaujíma o biblické učenie o rozvode, keďže sa buď rozviedli, alebo je ich manželstvo poznačené vážnymi problémami. Pravda o rozvode je veľmi dôležitá pre všetkých členov cirkvi, ako pre slobodných, tak aj pre tých, čo žijú v manželstve. My všetci sme zodpovední za čistotu cirkvi a za duchovnú silu a zdravie cirkvi, ktorá bude žiť po nás. Práve na tomto mieste, pri otázke rozvodu, sa skúša a testuje poslušnosť cirkvi voči pravde o manželstve. Svojím postojom k rozvodu cirkev buď zachováva, alebo úplne kompromituje pravdu o manželstve, a to ako pre seba, tak aj pre budúce generácie.

Musíme si dať pozor, aby sme o rozvode neuvažovali oddelene od manželstva. Správny pohľad na rozvod môžeme získať jedine vo svetle toho, čo sme až doteraz o manželstve povedali. Rozvod je zápornou veličinou. Neguje kladnú veličinu, ktorou je manželstvo. Rozvod znamená oddelenie tých dvoch, ktorí sa v manželstve stali jedným. Na správne posúdenie rozvodu si najprv potrebujeme pripomenúť biblickú pravdu o manželstve: kto ustanovil manželstvo, čoho je manželstvo symbolom, čo sa v skutočnosti stane, keď sa muž a žena zosobášia a aké sú Božie zákony, ktorými sa manželstvo má riadiť.

Kristus ukázal, že na rozvod sa musíme pozerať a posudzovať ho vo svetle pravdy, ktorú na manželstvo vrhá Božie slovo v Matúšovi 19. Keď sa Ho farizeji spýtali na rozvod (v.3), Ježiš odpovedal tým, že najprv poukázal na to, čo manželstvo je (v. 4-6a). Esenciou manželstva je: „Takže nie sú viacej dvoje, ale jedno telo.“ (v. 6a) Až potom vo svetle Biblického zjavenia o manželstve a v úplnej závislosti na tejto pravde Kristus vyslovil zákon, vzťahujúci sa na rozvod: „A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje.“ (v. 6b)

Aj keď názov tejto kapitoly je postavený negatívne: „Zákaz rozvodu“, hlavná myšlienka a zámer je pozitívny. Takýto negatívny názov bol zvolený úmyselne. Negatívna forma napomáha k tomu, aby sa táto pravda stala ostrou a jasnou. Dnes viac, ako kedykoľvek predtým, musí cirkev počuť a chápať túto pravdu: žiadny rozvod! Záporný názov je tiež verný Ježišovmu učeniu, zaznamenanému v Matúšovi 5:31,32, pretože tento text prezentuje odsúdenie rozvodu. Pritom všetkom tento text odsudzuje rozvod v záujme svätosti, intímnosti a krásy manželského puta.

                              Text o rozvode z Deuteronómium 24

V Matúšovi 5 stavia Ježiš očividne do kontrastu svoje učenie o rozvode s iným učením. To iné učenie je Mojžišov predpis, vzťahujúci sa na rozvod v Izraeli, v období Starej zmluvy. Keď Ježiš vyhlásil vo verši 31: „Taktiež bolo povedané, že ktokoľvek by prepustil svoju manželku, nech jej dá rozvodný list“ odvolal sa na predpis o rozvode v Deuteronómium 24:1-4:

Keď si niekto vezme ženu a ožení sa s ňou, a keď sa voľakedy stane, že nenajde milosti v jeho očiach, lebo našiel nejakú mrzkú vec na nej a napíše jej rozvodný list a dá ho do jej ruky a vyženie ju zo svojho domu, a ona vyjdúc z jeho domu pojde a vydá sa za iného muža, a keď ju bude nenávidieť i ten druhý muž a napíše jej rozvodný list a dá do jej ruky a vyženie ju zo svojho domu, alebo keď zomrie ten druhý muž, ktorý si ju bol vzal za ženu, nebude si ju môcť ten jej prvý muž, ktorý ju zahnal, zase vziať, aby mu bola ženou, keď už bola poškvrnená, lebo je to ohavnosťou pred Hospodinom, a neučiníš toho, aby hrešila zem, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Bôh, do dedičstva.

Práve tento staro-zmluvný predpis vystupuje ako dôležitý aj v Matúšovi 19. Farizeji pokúšali Ježiša v otázke rozvodu tým, že sa Ho spýtali: „Či smie človek prepustiť svoju manželku pre jakúkoľvek príčinu? (v.3). Tým pohli Ježiša k odpovedi, že, vzhľadom na to, že Boh spája zosobášené osoby, človek ich nesmie rozdeliť: „A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje.“ (v. 6) Inými slovami, Ježiš zakázal rozvod. Hneď nato farizeji nastavili pascu. Mojžiš predsa povedal, že sa môžu rozviesť: „A povedali mu: Prečo tedy prikázal Mojžiš dať rozvodný list a prepustiť ju?“ (v.7) Samozrejme, že tým odkazovali na Deuteronómium 24:1-4. Ich argument bol zrejmý. Mojžiš bol veľký Boží zákonodarca a prorok. Ježiš stojí v opozícii k Mojžišovi v otázke prípustnosti rozvodu. Preto Ježiš nemôže byť od Boha.

Je nevyhnutné, aby sme sa bližšie pozreli na Deuteronómium 24:1-4, keďže táto pasáž je pre záležitosť rozvodu dôležitá. Predpis o rozvode, ktorý sa v tejto pasáži nachádza, bol za dní Ježiša hrubo nepochopený a je až pričasto nepochopený aj dnes. Skrze toto nepochopenie vzniká problém zdanlivého nesúladu medzi Ježišom a Mojžišom, medzi Novou zmluvou a Starou zmluvou a my potom nie sme schopní vidieť ich základný súhlas v tejto otázke rozvodu. Zvyčajne robíme chybu v tom, že chápeme tento predpis ako uznanie rozvodu a dokonca aj opätovného sobáša. Takto potom chápeme slová, „napíše jej rozvodný list a dá ho do jej ruky a vyženie ju zo svojho domu, a ona vyjdúc z jeho domu pojde a vydá sa za iného muža.“ (v. 1b, 2) Máme sklon chápať túto pasáž ako legitimizáciu rozvodu na základe nepodstatnej príčiny („lebo našiel nejakú mrzkú vec na nej“, v.1). V skutočnosti sa však v tejto pasáži nenachádza žiadne schválenie rozvodu a už vôbec nie opätovného sobáša. Mojžiš tu nevyžaduje rozvod a ani rozvod neschvaľuje. Ale ako to ukazuje Kristus v Matúšovi 19:8, Mojžiš rozvod „dovolil“ alebo aj strpel. Strpieť niečo je zásadne iné, než to schvaľovať. Mojžiš dal Izraelu v Deuteronómiu 24 zákon, ktorý predpisoval, čo má muž vykonať, ak sa rozhodol rozviesť sa so svojou manželkou. Mojžiš vzal na vedomie skutočnosť, že Izraelskí muži sa rozvádzali a tiež skutočnosť, že tak budú konať aj v budúcnosti. V takom prípade musia napísať a odovzdať svojej manželke „rozvodný list“, teda oficiálne potvrdenie o prepustení. Mojžiš neprikázal mužom v Izraeli, „rozvádzajte sa“, a to ani v prípade, ak by na svojich manželkách našli nečistotu. Prikázanie, ktoré vydal znamenalo: „Ak sa chystáš rozviesť so svojou manželkou, musíš jej dať rozvodný list.“ Dôvodom na vydanie rozvodného listu bola ochrana a zabezpečenie ženy, ktorá bola prepustená. Žena v Izraeli bola úplne pod vládou muža a odkázaná na jeho milosrdenstvo. Ak by Mojžiš neprikázal, aby manžel vystavil rozvodný list žene, ktorú si zaumienil prepustiť, ženy v Izraeli by sa čoskoro stali obyčajnou hračkou v rukách mužov a boli by len o málo odlišné od konkubíny či neviestky. Rozvodný list bol napísaný „jej“ a daný „do jej ruky“ na jej úžitok.

V Deuteronómiu 24 sa však nachádza ešte niečo, čo často prehliadame, ale čo naznačuje, že Mojžiš neschválil ani rozvod, ani opätovné manželstvo a o to menej ho prikázal. Namiesto toho ho jednoducho len strpel. Zo správneho významu tohto odseku vyplýva, že Mojžiš tu vydáva ustanovenie, podľa ktorého sa žena, ktorú prepustil jej prvý manžel a ktorá sa vydala druhýkrát, už nikdy nesmie vrátiť k svojmu prvému manželovi v prípade, že sa s ňou rozvedie aj druhý muž. Vo veršoch 1-3 Mojžiš len zaznamenáva to, čo sám pozoruje, že sa vyskytuje v Izraeli. Muži prepúšťajú svoje manželky kvôli nejakej nečistote. Tieto rozvedené ženy sa vydávajú za iných mužov. Potom sa aj títo druhí manželia rozvedú a manželky prepustia. V takom prípade Mojžiš zakazuje návrat k prvému manželovi (v. 4). Verše 1-3 neopisujú to, čo by Mojžiš schvaľoval, ale to, čo on pozoruje, že sa už deje. Preklad profesora Roháčka je správny, keďže na rozdiel napr. od prekladu King James Version nezanecháva dojem, že by Mojžiš výslovne schvaľoval to, že muž sa rozvedie so svojou manželkou a tá následne znova vstúpi do manželstva. Slová tohto prekladu uvádzajú správne:

Keď si niekto vezme ženu a ožení sa s ňou, a keď sa voľakedy stane, že nenajde milosti v jeho očiach, lebo našiel nejakú mrzkú vec na nej a napíše jej rozvodný list a dá ho do jej ruky a vyženie ju zo svojho domu, a ona vyjdúc z jeho domu pojde a vydá sa za iného muža, a keď ju bude nenávidieť i ten druhý muž..... nebude si ju môcť ten jej prvý muž, ktorý ju zahnal, zase vziať…

            Podľa tohto prekladu je tu stále prítomná požiadavka, aby manžel vystavil rozvodný list pre ženu, s ktorou sa chystá rozviesť. Ale tento preklad dáva jasne najavo, že Mojžiš rozvod jednoducho iba znáša, a neschvaľuje ho. Treba si tiež všimnúť, že jediný dôvod, na základe ktorého Mojžiš strpí rozvod je „nejaká mrzká vec“. Niektoré preklady na tomto mieste uvádzajú „nejaká nečistota“. Táto fráza „nejaká mrzká vec“ sa v celých Písmach vyskytuje len v Deuteronómiu 23:14. Táto vzácnosť vo výskyte spôsobuje, že je obtiažne stanoviť, čo tento pojem znamená. Bez pochýb môžeme povedať, že tu ide o nejaký druh sexuálneho znečistenia alebo hanebnosti u ženy. Nebolo to cudzoložstvo, lebo to sa trestalo smrťou. Ale súvisí s cudzoložstvom, nakoľko je to nejaká sexuálna nečistota. Nedá sa teda povedať, že by sa v Deuterońomiu 24 rozvod trpel z nejakej malichernej príčiny. Naopak, aj keď sa rozvod pripúšťal, Stará zmluva prísne obmedzovala rozvod na tie prípady, ktoré zahŕňali nečistotu v sexuálnej sfére. Stará zmluva vykazuje zásadnú harmóniu s učením Ježiša, ktorý obmedzuje rozvod len na prípady, kde nastalo cudzoložstvo.

            Aj napriek tomu je však tento Mojžišov predpis v Deuteronómiu 24 neuspokojivý. Zreteľne to vyplýva z Ježišových slov v Matúšovi 5:31,32: „Taktiež bolo povedané....Ale ja vám hovorím.“ Ježišove učenie je čistá pravda a Ježiš dáva do protikladu svoje učenie s Mojžišovým učením v Deuteronómiu 24. Mojžišov predpis je nedostatočný, keďže Mojžiš pripúšťal možnosť rozvodu aj z inej príčiny, ako pre cudzoložstvo a takisto toleroval opätovný sobáš. Pozorne si však všimnime, že Kristus nezvaľuje vinu na Mojžiša. Naopak, vinu pripisuje Izraelu! Pretože v Matúšovi 19:8 hovorí: „Mojžiš vám dovolil pre tvrdosť vášho srdca prepustiť vaše ženy, ale od počiatku nebolo tak“ [kurzíva pridaná autorom].

Toto by mohlo predstavovať problém v harmónii Starej a Novej zmluvy. Naozaj je to problém. Avšak problém neznie takto: ako môže byť niečo správne v Starej zmluve a nesprávne v Novej zmluve? Skôr by sme problém formulovali takto: ako môže Stará zmluva občas strpieť alebo tolerovať niečo nesprávne, zatiaľ čo Nová zmluva to netoleruje? Do tej istej kategórie spadá mnohoženstvo v Starej zmluve. Bez ohľadu na tento „problém“ je kryštálovo jasné a nepopierateľné, že Novo-zmluvní kresťania sa nikdy nemôžu odvolávať na Deuteronómium 24, aby takto na svoje životy vztiahli tento starozmluvný predpis. Ak tak robia, priznávajú tým, že majú tvrdé srdce. Nad človekom v takomto duchovnom rozpoložení panuje nevera, pretože Ježiš hovorí, že Mojžiš vydal tento predpis z Deuteronómia 24 „pre tvrdosť vášho srdca“.

Medzi nami a Deuteronómiom 24 stojí Slovo Ježiša Krista: „Ale ja vám hovorím!“. Kristus zrušil túto toleranciu z Deutoronómia  24. Rozvod pre akúkoľvek inú príčinu, než je cudzoložstvo, sa už viac netrpí. V Kristovi Ježišovi nebeské kráľovstvo došlo plnosti, a to aj v otázke pravdy o manželstve. Vo vnútri tohto kráľovstva, ktoré sa úplne priblížilo, platí, že, „ktokoľvek by prepustil svoju manželku krome príčiny smilstva, vedie ju k cudzoložstvu.“ (Matúš 5:32).

                     Predpis o rozvode v čase Starej zmluvy

Deuteronómium 24 aj tak nepredstavovalo zákon Starej zmluvy o rozvode. Deuteronómium 24 znamenalo odchýlku od Staro-zmluvného zákona. Vidíme to na tom, že tento predpis rozvod len trpel. To, čo je správne a dobré, nie je potrebné strpieť. Strpieť možno to, čo nie je ani správne, ani dobré: odklon od zákona.

Následkom toho, že Deuteronómium 24 tolerovalo to, čo bolo zlé, museli ľudia v Izraeli zniesť mnoho biedy. Na to často zabúdajú tí, ktorí sú pohotovo pripravení aplikovať na seba túto stať v nádeji, že tak nájdu oslobodenie zo svojich manželských ťažkostí. Samotný predpis v Deuteronómiu 24 obsahuje v sebe Mojžišovo varovanie pred pádom do hanebnej špiny a horkého nešťastia. Môže sa stať, že žena putuje z jedného rozvodu do druhého a skončí na mieste, kde by sa chcela vrátiť k svojmu prvému manželovi. Nachádzame tu opis trosiek, čo zostali z manželstva a veľkej mizérie. Čo deti, ktoré sa narodili počas tejto cesty? Cesta tvrdého srdca je cestou biedy už v tomto živote. Ten istý následok prišiel aj ako plod polygamie v čase Starej zmluvy. Toto narušenie manželstva ústilo do trápenia pre tých, čo sa previnili. Pred týmto trápením sme ušetrení my, ktorí žijeme v čase Novej zmluvy tým, že sa nám dostalo viac svetla o manželstve.

Deuteronómium 24 nebol zákon o rozvode, ale bolo to odklonenie sa od zákona. Zákon týkajúci sa rozvodu bol zahrnutý v samotnom Božom ustanovení manželstva v Genesis 2. Práve naňho upozorňuje Ježiš farizejov v Matúšovi 19:8. Po tom, čo poznamenal, že v Deuteronómiu 24 Mojžiš len znáša odchýlku od zákona o rozvode, farizejom pripomenul: „ale od počiatku nebolo tak.“ Zákon o rozvode nachádzame v Genesis 2:18-24, kde sa nachádza záznam o tom, ako Boh na počiatku ustanovil manželstvo. Toto je zákon vzťahujúci sa na Starú aj Novú zmluvu: „A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje“ (Matúš 19:6). Boh spája zosobášené osoby. Preto je rozvod zakázaný. Aj v Starej zmluve Boh nenávidel rozvod. Jasne to ukázal v Malachiášovi 2:15,16: „A tak sa budete chrániť vo svojom duchu, a proti žene svojej mladosti nech sa niktorý nedopustí nevery. Lebo nenávidím rozvodu, hovorí Hospodin.“ V Matúšovi 5 Ježiš neprotirečí Staro-zmluvnému zákonu o rozvode, ale odkrýva ho, dáva ho najavo a ukazuje jeho plnú váhu: rozvod je zakázaný.

                              Hriešnosť rozvodu

Treba zdôrazniť, že Ježiš sa v Matúšovi 5:31,32 zaoberá rozvodom. Zavrhuje a zakazuje prepustenie manželky. Tu sa nesústreďuje na opätovné manželstvo, ale na rozvod. Aj v prípade, keď nás druhýkrát uzavreté manželstvo ešte stále šokuje, je tu stále riziko, že sa môžeme stať necitlivými vo veci rozvodu. Ak je tomu tak, potom si potrebujeme pozorne vypočuť Pána.

Rovnako sa nedá povedať, že by Pán zakazoval rozvod len preto, že potom existuje možnosť nového manželstva, akoby rozvod sám osebe nebol hriešny. Sám Ježiš poukazuje na možnosť opätovného manželstva, ak už rozvod nastal. Avšak rozvod odsudzuje nie preto, že môže viesť k ďalšiemu hriechu, ale preto, že už sám rozvod je hriešny. Ktokoľvek prepúšťa svoju manželku, hreší samotným aktom rozvodu.

Aj keď Ježiš odsúdil rozvod, v ktorom sa manžel rozvádza so svojou manželkou, je v tom zahrnutá práve rovnaká hriešnosť aj pre prípad, keď sa rozvádza manželka. V dňoch Pána Ježiša to bol muž, ktorý bol vo výhode, a tak každý uskutočnený rozvod bol vykonaný mužom. Dnes je vo výhode zase žena, a tak je ona dominantná, keď dôjde k rozvodu. Nie je dôležité, kto rozvod iniciuje, či je to muž alebo žena, ale skutok, ktorý je vykonaný.

Kristovo odsúdenie rozvodu musíme chápať ako odsúdenie každej formy oddelenia manžela a manželky. Ježiš hovorí o „prepustení“. To opisuje právny, oficiálny rozvod. Pokrýva aj to, čo poznáme pod pojmom „odluka s platením výživného“. Rovnako zahŕňa aj obyčajné opustenie manželského partnera, či už je to manžel, ktorý opúšťa manželku, alebo manželka, ktorá opúšťa manžela. Prepustenie, odluka, opustenie – všetky tieto možnosti spája skutočnosť, že znamenajú rozdeliť na dve časti to, čo Boh spojil v jedno a čo musí zotrvať ako jedno.

Môže nastať prípad, keď sa manželka musí dočasne odsťahovať alebo požiadať svojho manžela, aby odišiel. Možno sa opíja a bije ju i deti. Pre ňu a pre jej potomstvo nie je bezpečné, aby sa manžel nachádzal v spoločnej domácnosti spolu s ňou. Vtedy, aj keď nemá úmysel rozviesť sa s ním v plnom, oficiálnom zmysle, predsa zvolí spôsob oddeleného bývania. Toto je smrteľne vážna záležitosť. Cirkev sa musí na takýto prípad tak pozerať. Aj samotní manželia to musia pokladať za tu najzávažnejšiu situáciu. Jednoducho je to neúnosný stav vecí.

Rozvod je zakázaný aj v súradniciach toho, čo sa následne môže stať rozvedenej osobe. Prepustiť životného partnera je hriech a súčasťou tohto hriechu je aj to, že ten druhý je vystavený cudzoložstvu. Kristus hovorí, že „ktokoľvek by prepustil svoju manželku....vedie ju k cudzoložstvu“ (Matúš 5:32). Pán pozná ľudskú prirodzenosť, nielen padlú ľudskú prirodzenosť, ale tiež tú pôvodne stvorenú: „Nie je dobre byť človekovi samotnému“ (Genesis 2:18). Človek, ktorý sa so svojou manželkou oficiálne rozvedie, je zodpovedný za to, že sa dostala na miesto, kde je v pokušení znovu sa vydať. Toto opätovné manželstvo sa podľa Kristových slov v druhej časti Matúša 5:32 rovná cudzoložstvu: „ktokoľvek by si vzal za ženu prepustenú, cudzoloží.“ Na rozvedenú ženu môže prísť pokušenie spáchať cudzoložstvo bez toho, aby sa znova vydala. Muž, ktorý svoju ženu prepúšťa tým, že sa len „odlúči“ alebo sa odsťahuje, je zodpovedný aj za to, že ju vedie k cudzoložstvu. Vystavuje ju nebezpečenstvu nemorálnych vzťahov s inými mužmi. Živú ilustráciu tohto vidíme na histórii Abrama a Sáry v Genesis 12. Abram „prepustil“ svoju manželku, aby ochránil seba a ona sa čoskoro dostala do faraónovho domu, kde jej hrozil cudzoložný vzťah s faraónom. Boh sám ustanovil manželstvo, a tak v ňom neschvaľuje žiadne bláznovstvo. Samozrejme to isté platí aj pre ženu, ktorá prepúšťa svojho manžela, alebo sa od neho oddeľuje. Potom ho ona vedie k cudzoložstvu. Osoba, s ktorou sa druhá strana rozviedla, by sa mala vyhnúť cudzoložstvu, dokonca aj vtedy, keď jej bolo rozvodom veľmi ublížené. Ak tak urobí, pácha hriech. Tomuto učí záver verša 32. Ale aj partner, ktorý rozvod inicioval, sa previnil. Boh ho berie na zodpovednosť.

Skutočnosť, že Ježiš zakazuje rozvod tým, že poukazuje na veľmi konkrétne zlo, cudzoložstvo, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou po rozvode nasleduje, nám nesmie zastrieť skutočnosť, že už samotný akt rozvodu je hriech. Bez ohľadu na to, či vyústi do ďalšieho sobáša alebo nie, bez ohľadu na akékoľvek ďalšie následky, rozvod je hriech. Hriechom je preto, že človek vo svojej pyšnej rebélii oddeľuje to, čo Boh spojil. Človek nemá právo rozviazať to, čo Boh zviazal. Manželstvo ustanovil Boh. V manželstve Boh robí z dvoch jedného. Je veľmi zlé, ak sa z jedného znova stanú dvaja, aj keď zatiaľ odsúvame otázku, či je také niečo vôbec možné. To, že sa títo už rozdelení ľudia pokúsia uzavrieť nové zväzky, nijako neospravedlňuje rozviazanie cez  rozvod.

Práve na to poukazuje Ježiš svojimi slovami v Matúšovi 19:4-6:

A on odpovedal a riekol im: Či ste nečítali, že ten, ktorý ich učinil, od počiatku učinil ich muža a ženu a povedal: Preto opustí človek otca i mať a bude sa pridŕžať svojej ženy, a tí dvaja budú jedno telo? Takže nie sú viacej dvoje, ale jedno telo. A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje!

Práve táto istá argumentácia podčiarkuje Ježišove slová v poslednej časti verša 32 z Matúša 5, kde Ježiš zakazuje rozvod. Nestačí, že rozvod zakázal, ale uznal za potrebné dodať, že ak sa žena, ktorú muž prepustil, znova vydá, ona a jej manžel sú vinní smilstvom. Prečo? Preto, lebo manželský zväzok zostáva platný, nech by sa udialo čokoľvek. Tým, že Ježiš odsúdil rozvod, obhajuje manželské puto. Keďže manželstvo znamená, že Boh spojil muža a ženu v jedno telo, rozvod je zakázaný.

                              Jediný biblický dôvod pre rozvod

Existuje jedna výnimka zákazu rozvodu. Tou výnimkou je situácia, keď nastalo cudzoložstvo na strane manželského partnera: „krome príčiny smilstva“ (Matúš 5:32). Ak sa mužova manželka dopustí nevery, ak má sexuálny vzťah s iným mužom, môže ju prepustiť bez toho, aby na seba privodil Boží hnev alebo cirkevnú kázeň. Pred Bohom je spáchané cudzoložstvo príčinou pre rozvod. Manžel sa môže rozviesť v prípade cudzoložstva, ktoré spáchala manželka a manželka v prípade manželovho cudzoložstva. Avšak, nemusí sa s ňou rozviesť. Dokonca aj cudzoložstvo môže byť pokryté Kristovou krvou, aby tak dvaja mohli aj naďalej zostať jedným telom v manželstve. Ak z Božej milosti neverná manželka učiní pokánie zo svojho cudzoložstva, manžel kresťan jej môže a mal by odpustiť a prijať ju späť. Podobne aj Boh často odpustil a prijal späť svoju manželku Izrael – cirkev po tom, čo sa neverne znečistila cudzoložstvom s modlami. Na strane manželky však môže nastať aj také cudzoložstvo, ktoré ďalší spoločný život úplne znemožní.

Tu vidíme závažnosť cudzoložstva. Dnes sa nevera berie na ľahkú váhu. Svet  si na túto tému píše komédie pre film a televíziu. Populárne novely s touto témou narábajú ľahkovážne a dokonca neveru ospevujú. Aj v cirkvi môžeme príležitostne počuť vtipy na túto tému. Kristus neberie cudzoložstvo na ľahkú váhu! Zoči voči faktu, že cudzoložstvo a iba cudzoložstvo je takej podstaty, že má moc rozdeliť to, čo Boh spojil, môžeme vidieť závažnosť a hrôzu tohto hriechu. Zo svojej samotnej podstaty nevera priamo zasahuje jadro manželstva: intimitu dvoch, spojenie muža a jeho manželky do jedného tela.

Keď Ježiš zakazuje rozvod, „krome príčiny smilstva,“ učí nás, že existuje iba jeden možný dôvod pre rozvod. Len cudzoložstvo môže narušiť manželské puto do takej miery, že manžel a manželka sa môžu rozdeliť a ukončiť jeden život v jednej domácnosti, za jedným stolom a v jednej posteli. Nič iné nie je dostatočným dôvodom pre rozvod, absolútne nič iné. Vo svete plnom hriechu a smrti existuje mnoho vecí, ktoré môžu trápiť manželstvo: duševná choroba, nevládnosť, manželia, ktorí túžia po rozvode, ukričané ženy, s ktorými je ťažko vydržať. Ale žiadna z týchto okolností nestačí na rozvod. Takýto je zmysel toho, čo sa sľubuje pri vstupe do manželstva:  „v dobrom i v zlom, v bohatstve i v chudobe, v chorobe i v zdraví....kým nás smrť nerozdelí.“

Žiadny manžel by nemal reptať, že cirkev zakazuje rozvod, no zato jeho manželke dovolí byť ješitnou a zlou ženou. Žiadna manželka by nemala reptať, že jej cirkev zakazuje rozviesť sa s manželom a navyše umožňuje manželovi byť násilným.  Cirkev rovnako vyžaduje, aby manželia a manželky napĺňali svoje manželské povinnosti, ako sme to už uviedli v predchádzajúcich kapitolách. Cirkev sa musí za svoje vyučovanie postaviť aj vyžadovaním disciplíny. Náš Pán nielen že napomína veriacich, aby spolu žili, ale tiež ich vyzýva k spoločnému životu v krotkosti, láske a pokoji. Zákon, zakazujúci rozvod, sa vzťahuje na každého muža a ženu, čo žije v manželstve, či už je neveriaci alebo veriaci. „Ktokoľvek by prepustil svoju manželku...“ hreší. Takýto je manželský zákon pre všetky manželstvá „od počiatku“. Aký skazený je svet! Ako naša spoločnosť už dozrela pre súd!

                              Kristus sa nerozvádza

Kristus však smeroval svoje slová o rozvode na obyvateľov nebeského kráľovstva, teda k veriacej cirkvi. Je to súčasť kázne na vrchu. Tie slová sú pre veriacich, ktorí ich prijímajú z Božej milosti. Sú pre tých, ktorých srdcia boli znovuzrodené Duchom, aby milovali Boha a z vďačnosti za jeho spasenie si vážili jeho manželské zriadenie. Veriaci vidia tieto Ježišove slová namierené proti rozvodu ako svedectvo o samotnej Kristovej vernosti k svojej neveste, cirkvi. Kristus potvrdzuje manželstvo ako tajomstvo seba a cirkvi. On nikdy neprepúšťa svoj ľud napriek tomu, že sme mu na to dali svojimi hriechmi dostatočné dôvody. Ako veriaci sme povolaní, aby sme vernú lásku odzrkadľovali vo svojich manželstvách.

 

Kapitola 8      MANŽELSTVO VERIACEHO A NEVERIACEHO

A ženatým, poťažne vydatým, prikazujem, nie ja, ale Pán: Žena nech neodchádza od muža.

A keby aj odišla, nech zostane nevydatá, alebo nech sa smieri s mužom. A muž nech neopúšťa ženy.

A ostatným hovorím ja, nie Pán: Ak má niektorý brat neveriacu ženu, a volí bývať s ním, nech jej neopúšťa.

 A zase žena, ktorá má neveriaceho muža, a on volí bývať s ňou, nech neopúšťa muža.

Lebo neveriaci muž je posvätený ženou, a neveriaca žena je posvätená mužom, bratom. Ináče by vaše deti boly nečisté, ale teraz sú sväté.

 Ale ak neveriaci ide ta, nech ide. V takých veciach brat alebo sestra nie je rabom, ale ku pokoju nás povolal Bôh.

Lebo veď čo ty vieš, ženo, či zachrániš muža? Alebo čo ty vieš, mužu, či zachrániš ženu?

Každý len tak, ako mu udelil Pán, každý, jako ho povolal Bôh, tak nech chodí, robí a žije. A tak nariaďujem vo všetkých sboroch.

–       1. Korintským 7:10-17

V 1. Korintským 7:10-17 Pavol odpovedá na dve odlišné otázky, ktoré vyvstali v korintskom zbore a zároveň vydáva inštrukcie ohľadom dvoch konkrétnych manželských problémov, ktoré sa v tomto zbore vyskytovali. Skrze celú siedmu kapitolu apoštol odpovedá na otázky, zaslané veriacimi  v Korinte. Ukazuje nám to verš 1: „A čo do toho, o čom ste mi písali.“ To, o čom mu písali, boli otázky týkajúce sa manželstva. Vo veršoch 10-17 Pavol reaguje na dva konkrétne problémy, ktorým čelili veriaci v Korinte. Korintskí kresťania sami žiadali Pavla o odpovede na tieto otázky o manželstve. Verše 10 a 11 obsahujú Pavlove pokyny pre prvú adresnú skupinu ľudí. Tieto inštrukcie sa týkajú ich špecifického problému. Verše 12 až 16 zase obsahujú pokyny pre druhú skupinu, kde Pavol reaguje na ich konkrétny problém v manželstve.

Rozdiel medzi obidvoma príkazmi je ten, že ten prvý je príkaz od Pána, zatiaľ čo ten druhý je príkaz od Pavla. Vo verši 10 čítame: „A ženatým, poťažne vydatým, prikazujem, nie ja, ale Pán.“ Verš 12 znie: „A ostatným hovorím ja, nie Pán.“ Bolo by nesprávne pochopiť tieto texty tak, že prvý budeme pokladať za Božie nariadenie, ktoré musíme poslúchnuť, zatiaľ čo ten druhý prijmeme len ako obyčajnú Pavlovu radu, ktorú buď poslúchneme, alebo ju necháme tak. Obidve tieto napomenutia sú Božími príkazmi, ktoré musíme poslúchnuť. Že aj druhé nariadenie je príkaz, ktorý treba poslúchnuť, a nie len slabá rada, je zjavné z verša 17: „A tak nariaďujem vo všetkých sboroch.“ Sám Pavol hovorí o svojich inštrukciách, vydaných vo veršoch 10 a 11, a vo veršoch 12 až 16, ako o príkazoch, ktorými nariadil poslušnosť.

V prvom príkaze Pavol opakuje učenie, ktoré sám Ježiš („Pán“ vo verši 10) výslovne vyhlásil v čase, keď bol na zemi. Ježiš sám prikázal tým, čo patria jemu, aby sa nerozvádzali, neopúšťali svojich životných partnerov a nikdy sa znova nesobášili. Obsahom veršov 10 a 11 sú jednoducho Ježišove príkazy, ako ich nachádzame v Matúšovi 5:31,32 a v Matúšovi 19:9. Avšak druhý príkaz (ten, čo sa nachádza vo veršoch 12 až 16) obsahuje učenie, ktoré Ježiš nemal príležitosť oznámiť, kým bol na zemi, teda aspoň nie v tej špecifickej podobe, ktorú vyžadovali okolnosti v cirkevnom zbore v Korinte. Preto Pavol, ako neomylne inšpirovaný apoštol, prináša potrebné inštrukcie. Je to však Pán Ježiš, ktorý hovorí cez Pavla svojím Svätým Duchom a Pavlove pokyny sú založené na základných princípoch a v súlade so základnými princípmi manželstva, ktoré načrtol Kristus.

Hlavný rozdiel medzi týmito dvomi inštrukciami je ten, že tá prvá sa týka manželstiev, kde obidvaja partneri sú veriaci, zatiaľ čo tá druhá hovorí k tým kresťanom, ktorých životný partner je neveriaci.

 Tieto dve inštrukcie sú v podstate jednou. Sú jednou, lebo sa obe týkajú pravdy o manželstve, konkrétne toho, aké je povolanie veriaceho v manželstve. V oboch výzvach sa Pavol prihovára k veriacim. Z toho nevyplýva, že by Boh rovnako nevyžadoval, aby aj neveriaci poslúchali jeho príkazy pre manželstvo. Naopak Boh to rozhodne vyžaduje. Význam toho, že to apoštol adresuje veriacim je ten, že im prináša Božie pravidlo pre ich vďačné životy, ktoré žijú na tomto svete. Prináša im manželský      zákon. Zákon od Pána Ježiša Krista, ktorého oni milujú a túžia Mu slúžiť. S týmto príkazom prichádza aj zasľúbenie, že Boh im dá milosť ho poslúchnuť.

Tieto príkazy sú jedným aj preto, že obidva odhaľujú podstatu manželstva ako celoživotného puta v intímnom spoločenstve medzi mužom a jeho manželkou. Oba poukazujú na stálosť a svätosť tohto Božieho ustanovenia. Je to zreteľné najmä pri druhej výzve, ktorá sa týka zvláštneho prípadu ťažkostí v manželstve.

                              Zákaz opustiť

Pavol zakazuje manželke, aby opustila svojho manžela a vzápätí na to pokračuje tým, že stanovuje, aké je jej povolanie pre prípad, že predsa len odíde. Ak aj odíde, musí „zostať nevydatá, alebo nech sa smieri s mužom“ (1. Kor. 7:11). Nie je možné žiadne opätovné manželstvo. Skutočnosť, že Pavol pridáva inštrukciu, aby pokryl aj možnosť toho, že manželka opustí svojho manžela („A keby aj odišla“, v.11), ešte nelegitimizuje jej odchod. To hlavné napomenutie vo veršoch 10 a 11 je: neopúšťaj svojho partnera, neoddeľuj sa. Žena, ktorá opúšťa svojho manžela, sa nemôže odvolať na skutočnosť, že poslúcha Pavlov príkaz nevydávať sa, aby takto ospravedlnila svoj odchod od manžela. Bez ohľadu na skutočnosť, že sa už za nikoho nevydá, nemala by odísť od svojho manžela. To isté platí aj pre manžela: „A muž nech neopúšťa ženy“ (v.11). Nesmie sa oddeliť od svojej manželky a to či rozvodom, alebo odsťahovaním sa.

Tým, že Pavol prikazuje tieto veci skoro slovo za slovom opakuje to, čo učil Pán Ježiš Kristus. Preto Pavol píše vo verši 10, že toto prikázanie v skutočnosti nie je jeho, ale Pánovo: „...prikazujem, nie ja, ale Pán“. V Matúšovi 5:32 Ježiš hovorí: „Ale ja vám hovorím, že ktokoľvek by prepustil svoju manželku krome príčiny smilstva, vedie ju k cudzoložstvu, a ktokoľvek by si vzal za ženu prepustenú, cudzoloží.“

Nemôžeme si opäť nevšimnúť nesmiernu nekompromisnosť nášho povolania v manželstve. To nám tiež pripomína, ako vážne musíme brať manželstvo, obzvlášť naše vlastné manželstvo. Nezakazuje sa tu iba vstup do nových manželstiev, ale aj „obyčajné“ fyzické oddelenie sa manžela a manželky. Manželstvo, teda to, keď sa muž a žena stanú jedným telom, zakazuje rozvod, odchod a prepustenie. Boh berie náš spoločný život v jednej domácnosti a naše zdieľanie sa o jeden život veľmi vážne. Boh úzkostlivo dbá o to, aby bola  táto stránka jeho ustanovizne pod ochranou.

Zákaz odsťahovania sa a prepustenia z 1. Korintským 7:10 a 11 je jednoduché pravidlo, ktoré sa vzťahuje na všetky situácie v cirkvi. V hriešnom svete existuje nespočítateľné množstvo zložitých situácií, v ktorých sa nám môže zdať, že je potrebné prinajmenšom oddelenie sa a to aj v prípade kresťanského manželstva. Sú tu manželia, ktorí vyčerpávajú svoje manželky, sú tu manželky, ktoré kruto zaobchádzajú so svojimi manželmi. Každý pastor mal niekedy v priebehu svojej náročnej služby manželským párom pocit, že nejaké konkrétne manželstvo by sa malo rozdeliť kvôli „nezmieriteľným rozdielom“ medzi manželom a manželkou. Ale beda mu, ak dáva takúto radu. Pretože Kristova rada znie: „Zmierte sa, čo do vašich ‘nezmieriteľných rozdielov’“. Kristovým pravidlom je: rozvod nie je dovolený.

Vernosť cirkevného zboru v kázaní tohto pravidla a v jeho uplatňovaní v rámci disciplíny bude mať za následok veľký rozdiel v praktickom živote kongregácie. Ak si utrápení, dokonca rozoštvaní manželia uvedomia, že rozluka neprichádza do úvahy, začnú sa modliť a pracovať na tom, aby odstránili príčinu problémov, učinia pokánie a odpustia si, povedie to k zmiereniu. Pochopia, že je to jediná cesta, ktorú majú k dispozícii. Ale ak cirkev otvorí dvere pre rozvod, hoci len o milimeter a my nepochybujeme, že ju k tomu motivuje sympatia pre ťažké okolnosti v živote konkrétnych ľudí, výsledkom bude, že mnoho manželov a manželiek si zvolí túto alternatívu ako riešenie na svoje problémy. Je ľahšie oddeliť sa, než vyznať svoje hriechy nášmu partnerovi, odpustiť si navzájom a zápasiť o to, aby sme sa zbavili hriechu, ktorý spôsobuje odcudzenie.

Napriek tomu prichádzajú situácie, aj v živote cirkvi, keď je manželka jednoducho nútená opustiť svojho manžela, ak nie natrvalo, tak načas. Môže sa stať, že manžel prepadne na nejaké obdobie hriechu opilstva a bije ju i deti. Môže sa stať, že v tomto hriechom porušenom svete ju život s ním nejakým spôsobom vystavuje nebezpečenstvu, a tak je jej odchod nevyhnutný. Takýchto prípadov nie je veľa, ale existuje možnosť, že nastanú. Pre takéto situácie platí nasledovné biblické pravidlo: „...nech zostane nevydatá, alebo nech sa smieri s mužom.“ (1. Korintským 7:11). Manželka však musí vedieť hneď na začiatku, že opätovný sobáš neprichádza do úvahy. Tento faktor bude pôsobiť ako kontrola pre manželky, ktoré uvažujú o tom, že opustia svojho manžela a rovnako aj pre manželov, ktorí zvažujú, či neodídu od manželky. Tiež poslúži na to, aby povzbudil manželky, ktoré odišli od manžela, k snahe o zmierenie s manželom. Ale ak cirkev otvorí dvere k novému sobášu pre odlúčených manželov a manželky, potom môžeme očakávať, že nešťastní manželia a manželky budú týmito dverami vstupovať, aby ľahko nechali za sebou starého partnera a spojili sa s novým. Písma tieto dvere zavreli úplne a natesno: „...nech zostane nevydatá, alebo nech sa smieri s mužom.“

Čo sa týka zriedkavých prípadov, keď manželka má skutočný dôvod, aby opustila svojho manžela, je potrebné, aby cirkev aj manželka považovali túto situáciu za neúnosnú a spolupôsobili smerom k návratu v správnom čase a primeraným spôsobom. Cirkev je zodpovedná za to, aby v osobách pastora a starších pomáhala rozdeleným párom. Je poľutovaniahodné, že nastávajú situácie, keď ľudia volajú cirkev na pomoc až vtedy, keď manželské obtiaže dospejú do bodu, v ktorom spôsobia oddelenie manželov.

Apoštol tu však nemyslí na situácie, keď veriaca manželka opúšťa svojho manžela z príčiny manželovho alkoholizmu alebo týrania. Nakoľko apoštol vo veršoch 10 a 11 jednoducho opakuje príkazy, ktoré Pán Ježiš vydal počas svojej pozemskej služby, tým jediným dôvodom pre manželkine opustenie manžela, ktorý Pán pripustil pre rozvod je: „cudzoložstvo“. Apoštol tu učí, že veriaca manželka nesmie opustiť svojho manžela. Opustenie tu zahŕňa skutočné oddelenie sa a formálny rozvod. Taký je príkaz. Predsa však existuje možnosť, aby legitímne odišla od svojho manžela: „A keby aj odišla...“ (v. 11a). Sám Pán Ježiš to umožnil v Matúšovi 5:31,32: „krome príčiny smilstva“. Ak sa jej manžel spreneverí tým, že vstúpi do sexuálneho vzťahu s inou ženou, manželka ho môže opustiť. Ale ani v tomto prípade sa už nesmie  znova vydať. Zostavajú jej len možnosti, že „zostane nevydatá, alebo nech sa smieri s mužom“ (1. Korintským 7:11).

Táto pasáž obsahuje explicitný a nezvratný dôkaz o tom, že aj strana, ktorá je pri rozvode nevinná, sa podľa Pána a apoštolov nesmie znova zosobášiť.

                              „Zmiešané manželstvo“

Po tom, čo bola otázka o opustení životného partnera zodpovedaná v 1. Korintským 7, sa apoštol vo veršoch 12 až 16 presúva k ďalšiemu zvláštnemu prípadu manželských ťažkostí. V tomto prípade ide o manželstvo veriaceho s neveriacim. Pavol vo verši 12 hovorí o manželstve, kde „niektorý brat [má] neveriacu ženu“ a vo verši 13 zase o manželstve, kde je to „žena, ktorá má neveriaceho muža“. Podľa verša 14 sa tu Pavol zaoberá manželstvami, v ktorých sa nachádza buď „neveriaci manžel, alebo „neveriaca manželka“. Duchovná situácia v prípade jedného z dvoch manželských partnerov je taká, že on alebo ona nemá vieru v Ježiša Krista. Je to situácia duchovnej smrti a nevedomosti. Takáto osoba je prirodzený, neznovuzrodený človek, v ktorom neprebýva Svätý Duch. Na svete existujú dva typy ľudí: tí, ktorí majú vieru a tí, ktorí ju nemajú; tí, ktorí majú Ducha a tí, ktorým Duch chýba; veriaci a neveriaci. V tomto našom manželskom  prípade je jeden z partnerov neveriaci. To nie je to isté ako zavrhnutý, aj keď sa táto osoba nakoniec môže ukázať ako zavrhnutá. My nemôžeme a nedokážeme o nikom povedať, či je zavrhnutý, iba po jeho smrti. Všetko, čo smieme vedieť je to, či je daný človek veriaci alebo neveriaci. To môžeme poznať na základe vyznania a správania danej osoby. A tak „brat“ z verša 12, ktorý je veriacim údom cirkvi vie, že jeho manželka je neveriaca. Vie to na základe toho, čo ona hovorí a na základe toho, že žije spôsobom neveriacich ľudí. Možno že je vyvolená, a tak sa tento brat nádeja až do úplného konca jej života, že ju snáď zachráni (v. 16). Nevie, či je to s istotou tak a ani vedieť nemôže. Všetko, čo vie, je to, že ona je neveriaca.

Pavol považuje za potrebné povedať niečo o takýchto manželstvách. Korintskí veriaci vzniesli otázky o takýchto manželstvách, keďže niektorí členovia korintského zboru žili v takom manželstve. Že takéto zmiešané manželstvá v Korinte existovali, je len pochopiteľné. Zbor v Korinte bol len nedávno založený. Kresťania z tohto zboru boli len pred krátkou dobou vyvolaní z tmy do Božieho nádherného svetla. Títo veriaci boli znovuzrodení, obrátení a obdarení vierou ešte len krátku dobu. Pred svojím  obrátením sa sobášili a samozrejme si brali neveriacich, akými boli aj oni sami. Potom prišlo evanjelium. Pre niektorých príchod evanjelia znamenal, že manžel sa obrátil a uveril, ale manželka zotrvala vo svojej duchovnej smrti a nevere. Alebo sa zase obrátila manželka a bol to manžel, ktorý odmietol Krista, zjaveného v evanjeliu. Títo veriaci členovia zboru sa zrazu ocitli v takejto životnej situácii a volajú na Pavla: „Ako sa teraz máme pozerať na naše manželstvá? Čo máme v tejto situácii robiť?“

V prípade Korinťanov to nebolo tak, že by si neposlušne zobrali neveriacich partnerov po tom, čo prišlo evanjelium, ktorému uverili. Takýto krok Božie slovo zakazuje v tej istej kapitole, vo verši 39, kde apoštol vyhlasuje, že veriaci sa môžu sobášiť „len v Pánovi“. Ak by zápasy korintských kresťanov, súvisiace s manželstvom s neveriacim, vznikli ako následok ich neposlušnej bezohľadnosti voči tomuto prikázaniu, kde Boh zakazuje partnerské vzťahy a manželstvá s neveriacimi, možno by im Pavol odpovedal: „Nuž, keď ste si to jedlo uvarili, teraz ho zjedzte až do konca a proste Boha, aby vám dal milosť zniesť toto karhanie, ktoré na vás poslal.“ Ich zložitá situácia ale nenastala z toho, že sa tak sami na začiatku rozhodli. Bola to súčasť všadeprítomného zla tohto veku. Bol to tiež ďalší príklad biedy, ktorej sú vystavené ešte aj vyvolené Božie deti, žijúce v tomto hriešnom svete.

V tomto svete temnosti ľudia v slepote ľahko upadnú do hriechu a zla a toto zlo môže spôsobiť následky v podobe smútku na celý život. Ale Božie ustanovenia a zákony sa nikdy nedajú ohnúť a prekrútiť s cieľom prispôsobiť ich prevráteným okolnostiam, panujúcim vo svete padlých ľudí. Človek nesie vinu za to, že svet je temný, stroskotaný a na poľutovanie. Doktrína o prvotnom hriechu nás učí, že za tento stav je zodpovedný každý človek. Boh neprestane byť svätým a spravodlivým Bohom len preto, že človek sa stal slepým, bláznivým a zlým. Pre veriacich platí, že cesta von zo zložitých a bolestivých situácií, nech by boli akokoľvek smutné, nikdy nevedie cez zapretie Boha, kompromis s jeho spravodlivosťou alebo pozmenenie jeho zákona. Konkrétne to znamená, že odpoveďou na vážne problémy v manželstve nikdy nesmie byť prispôsobenie si Božieho poriadku pre manželstvo tak, ako by nám to vyhovovalo.

Určite dokážeme sympatizovať s mučivými otázkami kresťanov v Korinte, ktorí sa ocitli v takomto manželstve. Takéto manželstvo bolo na strane veriaceho partnera naplnené obtiažami. Spravodlivosť a nespravodlivosť, svetlo a temnota, Kristus a Beliál, žili spolu v jednej domácnosti, za tým istým stolom a v jednej posteli. Prinajmenšom tam existovala disharmónia, možno dokonca aj otvorená nenávisť a prenasledovanie. Práve veriaci partner bol pokladaný (do istej miery oprávnene) za zodpovedného za obtiaže. Predtým, ako sa veriaci partner obrátil, išlo všetko hladko. Obidvaja boli spojení v nevere a modlárstve. Potom sa jeden z nich zmenil. Kristus vstúpil s mečom rozdelenia medzi tých, čo patrili do jednej domácnosti. Od tejto chvíle sa napätie, spôsobené protikladmi, dalo cítiť v každej oblasti života veriaceho muža a jeho neveriacej manželky. Vtedy veriaci vykročil celým svojím životom smerom k Bohu. Neveriaci partner kráčal ďalej preč od Boha.

Ba čo viac, z Pavlových poznámok (kde sa spomína, že neveriaci je posväcovaný veriacim) v 1. Korintským 7:14 je pravdepodobné, že veriaci partner mal strach, že ďalšie zotrvávanie v spoločnom živote s neveriacim by mohlo byť dokonca hriešne. Veriaci asi uvažoval takto: „Medzi nami neexistuje žiadne duchovné spoločenstvo. Prečo by sme teda mali vedľa seba žiť? Nebude mi nakoniec manželská intimita na škodu? Nepoškvrním sa spoločným životom s neveriacou a hriešnou manželkou? Či nie je pravidlom, že priateľstvo medzi veriacim a neveriacim znečisťuje veriaceho a narúša jeho vieru?“

V žiadnom prípade nezmenšujeme ťažkosti v takomto manželstve. Duchovné spoločenstvo, ktoré majú veriaci v Kristovi, je srdcom manželského spoločenstva. Aj v tom najlepšom prípade manželstvo kresťana a nekresťana znamená pre veriaceho život plný problémov a srdcabôľu. Niet sa čo čudovať, že títo veriaci napísali Pavlovi list, kde sa ho pýtali na takéto manželstvá a na to, aká je ich úloha uprostred takejto situácie.

                              Platné manželstvo

Pavol vo svojej odpovedi na prvom mieste trvá na tom, že takéto manželstvo je skutočné a platné. Pavol prikazuje veriacemu, aby žil s neveriacim v manželskom pute: „nech [t.j. veriaci manžel] jej [t.j. neveriacu manželku] neopúšťa“ (1. Korintským 7:12). A tiež „nech [t.j. veriaca manželka] neopúšťa muža“ (v. 13). Jednoduché vysvetlenie, ktoré sa skrýva za týmto príkazom je, že veriaci aj neveriaci partner sú skutočne zosobášení. Aj keď muž je neveriaci, je manželom kresťanky (v. 13); aj keď je žena neveriaca, je to kresťanova manželka (v. 12). Ak by neboli spolu autenticky zosobášení, potom by príkaz apoštola, aby spolu žili, bol volaním k hriechu, pretože len zosobášení ľudia smú spolu žiť.

Manželstvo kresťana a nekresťana je plne platné kvôli tomu, že manželstvo je Božie ustanovenie, ktoré patrí do sféry stvorenia. Musíme sa vyvarovať toho, aby sme nepochopili zle, čo to znamená, že manželstvo je symbolom Krista a cirkvi. To neznamená, že manželstvo je platné len vnútri cirkvi Ježiša Krista, v rámci sféry, kde pôsobí milosť. Tiež to neznamená, že na to, aby manželstvo bolo pravé, musí byť Božia milosť prítomná ako v manželovi, tak aj v manželke. Božia milosť je potrebná na to, aby dvaja ľudia mohli naplniť Boží plán pre manželstvo a aby dokázali kráčať v povolaní manžela a manželky. Platné manželstvo existuje aj bez prítomnosti Božej milosti, keďže manželstvo ako ustanovenie spadá do oblasti stvoriteľského aktu.

Existujú Božie ustanovenia, ktoré jestvujú len v cirkvi. Jedným z týchto ustanovení je Večera Pánova. Ak by sa skupina neveriacich vo svete pokúsila sláviť Večeru Pánovu, nič z toho, čo tvorí podstatu večere Pánovej, by sa nikdy neuskutočnilo, aj keď navonok by sa všetko podobalo tomu, čo sa deje v cirkvi. Mimo cirkvi neexistuje ani nemôže byť žiadna sviatosť.

Ale existujú aj Božie ustanovenia, ktoré sa nachádzajú mimo sféry cirkvi, a to vo sfére stvorenia. Príkladom je inštitúcia civilnej vlády. Štát je Božie zriadenie, ktoré existuje a funguje mimo sféry cirkvi. Neveriaci človek, ktorý nemá Božiu milosť, sa môže stať kráľom alebo prezidentom, a to skutočným kráľom alebo prezidentom. Veriaci sú povolaní uctiť si ho a poslúchať ho ako toho, kto „je služobníkom Božím“ (Rimanom 13:4). Aj keď je neveriaci, možno aj zavrhnutý, do tohto úradu ho postavil Boh. Jeho pôsobenie v úrade je platné a my si ho musíme ctiť kvôli Pánovi a kvôli úradu ako takému.

Tak je to aj s ustanovením manželstva. Boh ustanovil manželstvo v raji ešte pred pádom, predtým, než prišla vykúpená cirkev a predtým, než prišla milosť vykúpenia v Kristovi Ježišovi. Preto, keď sa neveriaci sobášia, aj keď je to bez Božej milosti, sú platne zosobášení, a to nielen v očiach štátu, ale aj v očiach Božích. Ak by títo neveriaci mali zcudzoložiť, Boží hnev je proti nim, lebo porušili autentické manželstvo. Rovnako sa dvaja ľudia nemusia zosobášiť v cirkevnej budove, na bohoslužbe a ani ich nemusí sobášiť pastor, aby boli skutočne zosobášení. Mladých ľudí v zbore voláme k tomu, aby sa dali zosobášiť pastorom a podľa možnosti na bohoslužbe, kde bude uctievaný Boh, ale nie preto, že iba takýto sobáš je platný.

Keďže manželstvo je Božím zriadením vo sfére stvorenia, kedykoľvek sa dvaja ľudia sobášia, Boh ich spája a robí jedným telom, aj keď sa na nich možno hnevá pre ich bezbožné a nespravodlivé motívy. Tak je to vždy, keď sa berú dvaja neveriaci. Nesobášia sa v bázni pred Bohom. Preto sa Boh na nich hnevá. Ale aj tak ich spája a sú zosobášení. To isté platí aj o situácii, keď neveriaci vstupuje do vládneho úradu. Svoj prezidentský úrad neprijíma s vedomím, že Boh „ho vyvýšil“, ani s túžbou slúžiť v tomto postavení Bohu. V skutočnosti má zlé motívy: vlastnú slávu, vlastnú moc a vlastné bohatstvo. Ale je to Boh, ktorý ho postavil do tohto úradu a ktorý ho odial autoritou, aby bol skutočne prezidentom. V tomto svetle musíme chápať slová Ježiša z Matúša 19:6: „A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje!“ Kedykoľvek dve osoby aplikujú na seba Božie manželské zriadenie, Boh ich spája bez ohľadu na ich duchovný stav. Z toho dôvodu ich človek nesmie rozdeliť.

Toto všetko je zreteľné z inštrukcií vo veršoch 12 až 16 v 1. Korintským 7, ktoré Pavol adresuje veriacim, žijúcim v manželstve s neveriacim partnerom. Boh ich manželsky spojil ešte vtedy, keď boli obaja neveriaci. Aj keď sa neskôr jeden z nich stal kresťanom, zatiaľ čo druhý zostal neveriacim, predsa sú naďalej platne zosobášení a musia žiť spolu ako manžel a manželka. Aj keby sa jeden z nich nakoniec ukázal ako zavrhnutý tým, že by zomrel v nevere, manželstvo je platné.

Iba veriaci je schopný konať Božiu vôľu pre manželstvo, pretože len on má Svätého Ducha a Božiu milosť. Jedna stránka Božej vôle pre manželstvo je príkaz, ktorý dostáva veriaci, žijúci s neveriacim partnerom: zachovaj svoje manželstvo! Božia vôľa pre veriaceho, ktorý má neveriacu manželku znie: „nech jej neopúšťa.“ Božia vôľa pre kresťanku, ktorá má neveriaceho manžela je: „nech neopúšťa muža.“

Základom tohto prikázania je jednoducho to, že dvaja ľudia sú zosobášení a manželstvo je puto na celý život. Apoštol vyjadruje zhrnutie všetkých svojich inštrukcií o manželstve v 1. Korintským 7:39: „ Žena je viazaná zákonom, dokiaľ žije jej muž; ale keby zosnul jej muž, je slobodná a môže sa vydať, za koho chce, len nech je to v Pánovi.“

                              Povzbudenie pre veriaceho

Pavol pridáva ďalšie dva faktory, aby povzbudil veriacich, ktorí žijú s neveriacim partnerom k tomu, aby poslúchli napomenutie zotrvať v manželstve. Prvý dôvod sa nachádza v 1. Korintským 7:14: „Lebo neveriaci muž je posvätený ženou, a neveriaca žena je posvätená mužom, bratom. Ináče by vaše deti boly nečisté, ale teraz sú sväté.“

Týmito slovami Pavol reaguje na strach, ktorý môže mať veriaci partner z toho, že sa znečistí cez spoločenstvo so svojou neveriacou manželkou. Tento strach je pochopiteľný. Zvyčajne je to tak, že priateľstvo medzi veriacim a neveriacim vyústi do úpadku veriaceho. Preto Boh vždy varoval svoj ľud pred priateľstvom so svetom. Z toho dôvodu nás neprekvapuje, že kresťan zosobášený s neveriacim sa úzkostlivo znepokojoval, či nemá z manželstva odísť, aby sa tak vyhol poškvrneniu. Pavol prináša odpočinutie od tohto strachu. Aj keď je spravidla pravdou, že spoločenstvo medzi veriacim a neveriacim oslabuje, narúša duchovnú čistotu veriaceho, v manželstve veriaceho a neveriaceho je opak pravdou: neveriaci bude posvätený veriacim. To rozhodne neznamená, že neveriaci je očistený od hriechu a zasvätený Bohu skrze úprimnú lásku, pretože aj naďalej zostáva neveriacim. Neveriaci je posvätený, len čo sa týka jeho postavenia ako manželského partnera veriaceho kresťana. Prevládajúci princíp v manželstve veriaceho a neveriaceho nie je nečistota neveriaceho, ale svätosť veriaceho. Samozrejme, že to vyžaduje, aby veriaci kráčal v manželstve v posvätení. Toto zvláštne posväcovanie neveriaceho v jeho vzťahu k svojej veriacej manželke nie je na úžitok pre neveriaceho, ale na úžitok veriaceho, ktorý v takom manželstve žije. Svätý Duch tu má za cieľ ochrániť veriaceho pred znečistením od neveriaceho, a to so zreteľom na samotnú osobu veriaceho  i na každú zložku manželstva.

                              Deti zmluvy

Dôkazom tejto jedinečnej čistoty v manželskom spoločenstve veriaceho a neveriaceho je svätosť detí, ktoré prinesie takéto spojenie: „...ináče by vaše deti boly nečisté, ale teraz sú sväté“ (1. Korintským 7:14). Svätosť detí dosvedčuje, že svätosť veriaceho, a nie skazenosť neveriaceho, určuje duchovný charakter manželstva. Práve tak, ako v prípade detí dvoch veriacich rodičov, aj deti jedného veriaceho rodiča sú rovnako zahrnuté do Božej zmluvy. Je im zasľúbené jednak vykúpenie z hriechu skrze Kristovu krv a tiež aj Svätý Duch, pôvodca viery (Heidelbergský katechizmus, otázka  č. 74). Sú v Kristovi posvätené.* Preto musia byť pokrstené a vychovávané k bázni pred Pánom.

Svätosť necharakterizuje každé dieťa jedného veriaceho rodiča o nič viac, než necharakterizuje každé dieťa dvoch veriacich rodičov. Keď Písma nazývajú naše deti svätými a zasľubujú im spasenie, hovoria vtedy principiálne, vzťahuje sa to na vyvolené deti veriacich. „...deti zasľúbenia počítajú sa za semä“ (Rímskym 9:8). Boh však ustanovil líniu svojej zmluvy cez jednotlivé generácie, kde veriaci žije v manželstve s neveriacim a sľúbil, že zachráni deti veriaceho aj napriek tomu, že jeden z rodičov je neveriaci. Toto je povzbudenie pre veriaceho, aby zotrval v manželstve s neveriacim.

                              Záchrana neveriaceho

Druhý motív, prečo by veriaci mal zostať v manželstve s neveriacim, je uvedený vo verši 1. Korintským 7:16: „Lebo veď čo ty vieš, ženo, či zachrániš muža? Alebo čo ty vieš, mužu, či zachrániš ženu?“ Apoštol tu ukazuje na možnosť, že Svätý Duch možno zachráni neveriaceho partnera cez posvätený život veriaceho. Jednoducho sa môže stať, že veriaci posvätí neveriaceho v tom najplnšom zmysle slova. Aj Peter hovorí o tomto neobyčajnom Božom pôsobení v manželstve veriaceho a neveriaceho: „Tak podobne ženy podriaďujúc sa vlastným mužom, aby, jestli aj niektorí neveria slovu, boli získaní pobožným obcovaním žien bezo slova vidiac vaše v bázni mravočisté obcovanie.“ (1. Petra 3:1,2). Boh nedáva veriacemu žiadnu absolútnu garanciu, že sa tak stane, ale dovoľuje veriacemu žiť v nádeji, že zachráni jeho partnera. Táto nádej má slúžiť veriacemu ako stimul, aby naďalej žil v manželstve s neveriacim, až po okamih jeho smrti a vždy zotrvával v nádeji, že jeho partner bude spasený.

                              Oddelenie sa

Existuje aj možnosť, že neveriaci partner nebude ochotný žiť so svojou manželkou alebo svojím veriacim manželom. Môže dôjsť k situácii, keď Kristova svätosť, prítomná v kresťanovi, tak rozzúri a pohorší neveriaceho, že sa rozhodne odísť. Pavol tento problém rieši v 1. Korintským 7:15: „Ale ak neveriaci ide ta, nech ide. V takých veciach brat alebo sestra nie je rabom, ale ku pokoju nás povolal Bôh.“

Niektorí ľudia sa domnievajú, že v tejto pasáži našli ďalšie miesto, kde Biblia umožňuje rozvod a niektorí sa tu dokonca pokúšajú nájsť biblické obhájenie pre opätovné manželstvo. Tento dôvod nazvali „dobrovoľné opustenie“. Ale nájsť biblický argument vo verši 15, buď pre rozvod alebo pre opätovné manželstvo, je veľmi vážnym a veľmi nerozumným omylom.

Urobíme dobre, ak si za prvé pripomenieme, že veriaci nikdy nesmie vyvolať iniciatívu za rozdelenie manželstva s neveriacim, či už by sa tak malo stať cez prepustenie partnera alebo cez prirodzené odsťahovanie sa. Nesmieme verš 15 prečítať takým spôsobom, že sa nakoniec postaví proti apoštolovmu nariadeniu, ktorým výslovne zakazuje veriacemu, aby sa rozviedol s neveriacim partnerom. Verš 15 nehovorí o žiadnej aktivite zo strany veriaceho. Naopak, hovorí o aktivite zo strany neveriaceho partnera: odchádza. Všetko, čo veriaci vykoná, je to, že sa podvolí odchodu neveriaceho partnera: „nech ide“.

Na druhej strane treba povedať, že je veľmi biedna a nebezpečná každá snaha, ktorá prezentuje takú vážnu záležitosť, ako je nový dôvod pre rozvod a nový dôvod pre opätovné manželstvo, na základe tohto jedného textu, ktorý nespomína ani rozvod, ani opätovné manželstvo. Nikde inde v Písmach sa nenachádza žiadny odsek, ktorý by učil, že „dobrovoľný odchod“ je buď dôvodom na rozvod alebo zabezpečuje také zrušenie manželského puta, ktoré by veriacej strane umožnilo znova vstúpiť do manželstva. Naopak, ostatné Písma otvorene učia, že exituje len jedna príčina na rozvod, konkrétne „cudzoložstvo“ v živote manželského partnera (Matúš 5:32, 19:9). Ak tu Pavol pridáva ďalšiu príčinu pre rozvod, potom protirečí učeniu Ježiša Krista. Na iných miestach Písma učia tak jasne, ako sa to len dá, že iba smrť ukončuje manželské puto a partner, ktorý ďalej žije, sa môže znova zosobášiť. Presne túto doktrínu vyučuje aj Pavol vo verši 39 v 1. Korintským 7 ako aj v Rímskym 7:1-3. Ak by Pavol v 1. Korintským 7:15 vyučoval, že aj odchod jedného z partnerov ukončuje manželstvo a predstavuje príčinu pre rozvod, potom by protirečil sám sebe.

Tento text jednoducho neučí, že odchod neveriaceho predstavuje príčinu pre rozvod. Umožniť neveriacemu partnerovi odísť zo spoločnej domácnosti je iné, než sa s ním rozviesť. Ak by tento text naozaj učil, že odchod neveriaceho partnera je dôvodom na rozvod, rozhodne sa v ňom nenachádza ani len náznak toho, že by povoľoval opätovné manželstvo. Apoštol sa už zmienil, že žena, ktorá musí nevyhnutne žiť oddelene od svojho manžela, má „zostať nevydatá, alebo nech sa smieri s mužom“ (v. 11). Vo verši 39 hovorí, že zosobášení ľudia sú navzájom spojení putom na celý život a že len smrť partnera umožňuje nové manželstvo s niekým iným.

                              Duchovný pokoj

            Náš text má za cieľ hovoriť o duchovnom pokoji, ktorý má mať veriaci v situácii, keď ho neveriaci partner kruto opustí. „Nech ide“, znamená: vo svojom srdci, vo svojej mysli, svojou vôľou a vo svojich emóciách, prijmi  tento odchod a podlomenie svojho manželstva s pokojom. Nie je potrebné, aby si teraz utekala sem a ta po celý zvyšok svojho života, v snahe prinútiť neveriaceho partnera vrátiť sa. „Nech ide.“

            Čo sa skrýva za týmto „nech ide“, nám objasňujú slová „v takých veciach brat alebo sestra nie je rabom“* (7:15). Svätý Duch tu nehovorí, že už viac nie sme pripútaní k nášmu partnerovi, ale že nie sme v otroctve. Tí, ktorí v týchto veršoch nachádzajú povolenie pre rozvod a opätovné manželstvo, si očividne pletú pojmy „byť v otroctve“ a „byť zviazaní“. Čítajú tento text, ako keby hovoril: „Brat alebo sestra už viac nie je so svojím partnerom spojený putom.“ Ale to sú dve úplne odlišné slová a dve úplne odlišné myšlienky. Ak by boli totožné, potom všetci ženatí muži sú nielen pripojení k svojim manželkám, ale sú voči nim aj v rabstve. Grécke slovo, vyjadrujúce pripojenosť alebo pripútanosť, je deo. Toto slovo je použité vo verši 39, kde apoštol hovorí, že sme priviazaní k svojmu partnerovi, kým nás nerozdelí smrť. Grécke slovo, vyjadrujúce otroctvo, je douloo. Toto slovo je použité vo verši 15: „...v takých veciach brat alebo sestra nie je rabom.“ Byť rabom znamená byť v stave duchovného otroctva. Človek je v tomto zúfalom stave vtedy, keď žije pod ťarchou viny z hriechu.

                              Naďalej zviazaní

Aj keď manžel opustí svoju manželku, títo dvaja sú naďalej spojení manželským putom. Pre tento dôvod Boh berie na zodpovednosť za takéto kruté opustenie toho, kto opustil svoju životnú partnerku. To je aj dôvod, prečo ho Boh potrestá za cudzoložstvo v prípade, že začne žiť s inou ženou. Ak aj neveriaci odíde, veriaci nie je rabom. To znamená, že nemusí prežívať vinu a hanbu za to, že nežije so svojím partnerom, ktorého jej dal Boh. Nie je pod ťarchou viny z hriechu. Keď sa zamýšľa nad svojím zvláštnym postavením vydatej ženy, ktorá nežije so svojím manželom, môže tak robiť oslobodená od každého strachu a starostí, ktoré pochádzajú z hriechu proti Božiemu slovu o manželstve.

Že apoštolove slová „nie je rabom“ majú takýto význam ,je navyše zjavné zo slov, ktoré bezprostredne nasledujú: „...ale ku pokoju nás povolal Bôh“ (1. Korintským 7:15). Tieto slová vyjadrujú presný opak toho, čo vyjadruje slovo rabstvo. Ak by apoštol myslel na to, že veriaci nie je viac pripútaný k partnerovi, ktorý ho opúšťa, napísal by: „Ale Boh Ti teraz dáva právo rozviesť sa so svojím manželom a vydať sa za iného,“ alebo „ale teraz má brat alebo sestra právo zosobášiť sa s niekým iným.“ Ale nič také napíše. Naopak, hovorí: „...ale ku pokoju nás povolal Bôh.“ Aj keď ťa opustil a žiješ v samote, oddelene od svojho legitímneho manžela, či manželky, tak namiesto toho, aby si mala zotročené, ustráchané a skormútené svedomie, smieš mať a z Božej sily maj srdce a myseľ na pokoji. Medzi tebou a Bohom je pokoj, pokoj vo veci roztriešteného manželstva, pokoj vo veci pozemského života. Len tak, ako ti udelil Boh, tak ako ťa Pán povolal, tak choď (v. 17).

                              „Všetko vládzem“

Sú to silné slová týchto nedávno obrátených. Tieto praktické slová o manželstve sú podriadené vznešenému princípu z Efezským 5:31,32, ktorý hovorí, že manželstvo je tajomstvo Krista a cirkvi. Sú to slová, ktoré kresťania dokážu uskutočniť, a to aj kresťania v zvlášť ťažkých manželských situáciách, keďže nás  k tomu uschopňuje Božia milosť.

Nech žiadna manželka, ktorej veriaci muž je slabý a hriešny, nepovie: „S ním sa už nedá ďalej žiť.“ Nech žiadna manželka, ktorá musí opustiť svojho manžela nepovie: „Nedokážem zostať nevydatá.“ Nech žiadny manžel alebo manželka s neveriacim partnerom nepovie: „Neznesiem ďalší život s týmto neveriacim.“ Nech žiadny manžel, či manželka, ktorých opustil neveriaci partner nepovie: „Nie je možné žiť teraz osamote.“ Nech by boli tieto apoštolove ustanovenia pre kresťana akokoľvek ťažké a bolestivé, predsa len vie, že je to Boh, ktorý mu udelil manželské okolnosti v jeho živote a že je to Pán Ježiš, ktorý ho volá, aby uprostred týchto okolností žil spravodlivo (1. Korintským 7:17). Boh nikdy nedáva svojim deťom väčšie bremeno než by uniesli; Kristus nikdy nevolá vykonať niečo bez toho, aby na to neposkytol dostatočnú milosť. „Nech chodí“ v tomto pokoji.

 

Kapitola 9      NEZRUŠITEĽNÉ MANŽELSKÉ PUTO

A hovorím vám, že ktokoľvek by prepustil svoju ženu pre inú príčinu ako pre smilstvo a vzal by si za ženu inú, cudzoloží, a ten, ktorý si vezme za ženu prepustenú, cudzoloží.

–       Matúš 19:9

Ježišove učenie o manželstve, zaznamenané v Matúšovi 19:9, bolo vyrieknuté ako odozva na otázku, ktorú dali farizeji Ježišovi, aby ho pokúšali. „A pristúpili k nemu farizeovia pokúšajúc ho a hovorili: Či smie človek prepustiť svoju manželku pre jakúkoľvek príčinu?“ (19:3). V tom čase boli v Izraeli rozšírené dva rôzne názory na to, čo predstavuje platný dôvod na rozvod. Tá prísnejšia skupina sa pridŕžala toho, že rozvod je povolený len v prípade, ak sa manželka dopustila cudzoložstva. Liberálnejšia skupina zase tvrdila, že príčinou rozvodu môže byť skoro akákoľvek nespokojnosť manžela s manželkou. Jeden člen tejto strany zastával postoj, že ak manželka pripáli jedlo, určené pre manžela, tak to stačí ako dôvod na rozvod. Iný človek zase vyhlasoval, že úplne stačí ak muž nájde inú ženu, krajšiu od svojej manželky a môže sa rozviesť. Farizeji majú na mysli tento liberálnejší pohľad, keď hovoria o dôvode pre rozvod „pre jakúkoľvek príčinu“. Títo farizeji sa nepýtali kvôli tomu, žeby sa úprimne zaujímali o pravdu. Prišli pokúšať Ježiša. Od Ježiša očakávali, že sa prikloní k jednému alebo k druhému názoru na rozvod a takto sa zamotá do tejto rozsiahlej kontroverzie.

Pán si však svojou odpoveďou nevybral ani jednu z dvoch alternatív, ktoré boli rozšírené medzi Židmi. Namiesto toho si vybral Božie stanovisko o rozvode, ako je zjavené v prvotnom ustanovení manželstva v Genesis 2:18-25. Toto stanovisko spolu s ráznosťou Ježišovej odpovede farizejom vo veršoch 4 až 6 predstavuje absolútny zákaz rozvodu: „Takže nie sú viacej dvoje, ale jedno telo. A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje!“ Aj keď ich Ježišova odpoveď prekvapila, farizeji sa  nevzdávali. Ešte stále je tu možnosť chytiť ho do pasce. Ježiš totiž podľa všetkého protirečil veľkému staro-zmluvnému prorokovi a zákonodarcovi Mojžišovi, ktorý v Deuteronómiu 24 „prikázal dať rozvodný list a prepustiť ju [manželku]“ (Matúš 19:7). Už skôr sme si všimli, ako Ježiš reagoval na obvinenie, že protirečí Mojžišovi. Mojžiš len strpel alebo pripustil rozvod. Mojžiš tak urobil aj napriek tomu, že Boh pôvodne rozvod zakázal, pretože Izraelský národ mal ťažké srdce a neposlúchol by Boží zákon o rozvode. Ale Ježiš sa dostal na miesto, kde trvá na prvotnom učení o manželstve a rozvode, aby tak dokonca zrušil Mojžišovu toleranciu. Potom, vo verši 9 v Matúšovi 19, Ježiš prezentuje svoje autoritatívne učenie o manželstve, rozvode a opätovnom manželstve.

Už sme sa zaoberali Ježišovým učením o rozvode tak, ako je podané v Matúšovi 5:31,32. V tejto chvíli nás už nezaujíma táto stránka Matúša 19:9. To, čo nás zaujíma, je možnosť nového manželstva, predložená v tomto texte. Keďže Matúš 19:9 obsahuje frázu „a vzal by si za ženu inú“, mnohí ľudia si myslia, že človek, ktorého manželský partner spáchal cudzoložstvo, sa následne môže nielen rozviesť, ale aj znova zosobášiť. Otázka, ktorej musíme čeliť, keď hľadíme na tento text, znie takto: dovoľuje Pán Ježiš opätovný sobáš, kým ešte pôvodný partner žije, konkrétne nový sobáš človeka, ktorého partner spáchal cudzoložstvo? Do nášho uvažovania zahrnieme aj iné novo-zmluvné pasáže, avšak už z tohto samotného textu sa dozvedáme, že nové manželstvo je zakázané. Manželstvo je nezrušiteľné puto.

                     Témou je rozvod

Je dôležité mať celý čas na mysli, aká téma dominuje celej pasáži v Matúšovi 19, ktorej súčasťou je verš 9. Verš 9 sa bežne chápe ako taký, ktorý prezentuje „biblický podklad pre opätovné manželstvo“. Keďže žiadna iná novo-zmluvná pasáž takéto Božie schválenie, kým ešte žije pôvodný partner, nenaznačuje, tento jediný text musí uniesť celú váhu argumentu pre nové manželstvo. Diskusia nad týmto textom sa zvyčajne koncentruje okolo otázky, či naozaj umožňuje nové manželstvo. Výsledkom je, že čitatelia predpokladajú, že tento text sa týka najmä nového manželstva a pristupujú k nemu z tohto uhla.

V skutočnosti hlavnou témou textu nie je nové manželstvo, ale rozvod. Toto je záležitosť, ktorá vystupuje v otázke farizejov: smie človek prepustiť svoju manželku pre akúkoľvek príčinu? Na túto záležitosť sa koncentruje Ježišova odpoveď: „...človek nech nerozlučuje!“. Aj vo verši 9, v ktorom celý argument kulminuje, je naďalej základnou témou rozvod. Ježiš rozpráva, aby vyriekol inštrukcie o rozvode. Nedostáva sa k tomu, aby sa vyjadril k legitímnosti nového manželstva. Opätovné manželstvo sa do rozpravy dostáva len mimovoľne. Sú iné pasáže, kde je opätovné manželstvo v popredí, ale nie tu. Tu je témou rozvod. Z tohto hľadiska musíme pristupovať k nášmu textu. Musíme očakávať, že budeme počuť, čo Pán hovorí o rozvode. Tiež musíme mať na pamäti, že jadrom Ježišových slov v Matúšovi 19:9, ako aj v celej pasáži, je prísny a dôrazný zákaz rozvodu. Je pravda, že Ježiš uvádza výnimku tohto zákazu práve tak, ako to robí v Matúšovi 5:31,32: „...pre inú príčinu ako pre smilstvo“. Toto nám však nikdy nesmie zastrieť celistvú silu Pánovho príkazu o rozvode: nerozdelíš to, čo Boh spojil. V akom veľkom rozpore je Ježišov úmysel – príkaz a postoj, v ktorom sa ľudia náhlia do tohto odseku, aby tu našli ľahko dostupné dovolenie rozviesť sa a potom sa znova zosobášiť! Náš duch musí byť v súlade s Pánovým Duchom, v ktorom tieto slová vyriekol. Musíme mať ducha, ktorý má v úcte Božie ustanovenie manželstva tak, ako mal Ježiš ducha, ktorý sa desí, keď sa hanlivo a svojvoľne zaobchádza z Božím ustanovením.

                              Môže sa „nevinná strana“ znova zosobášiť?

Aj keď si uvedomujeme, že hlavnou témou nie je nové manželstvo ale rozvod, musíme sa vysporiadať s otázkou, či Matúš 19:9 umožňuje nový sobáš. Naozaj sa tu totiž nachádza zmienka o novom sobáši: „...ktokoľvek by prepustil svoju ženu pre inú príčinu ako pre smilstvo a vzal by si za ženu inú, cudzoloží.“

O čom tu Ježiš doslovne hovorí? Muž, ktorý sa rozvedie so svojou manželkou nie na základe jej cudzoložstva, ale z nejakej inej príčiny, a potom si zoberie ďalšiu ženu, pácha cudzoložstvo. Mužova manželka sa neprevinila cudzoložstvom. Bola mu verná. Dôvod, pre ktorý sa s ňou rozvedie, je pravdepodobne nejaká „manželská nezhoda“. Ak sa tento muž znova ožení, je vinný prestúpením siedmeho prikázania Božieho zákona. Jeho život je nepretržité cudzoložstvo. Ježiš výslovne káže proti novému sobášu a neschvaľuje ho.

Z tohto učenia však niektorí odvodzujú, že muž, ktorého manželka spáchala cudzoložstvo, sa nielen že smie rozviesť, ale môže sa aj znova oženiť. Chápu Pánove slová tak, že tu povoľuje mužovi oženiť sa znovu, ak sa jeho manželka previnila cudzoložstvom s iným mužom. Podobne sa manželka môže opäť vydať, ak jej manžel proti nej zhrešil cudzoložstvom. V takom prípade sa človek nedopúšťa cudzoložstva, ak sa znovu zosobáši, aj v prípade, že pôvodný partner stále žije. Títo ľudia vidia v Ježišových slovách odvodený dôsledok, ktorý by sa dal vyjadriť takto: „Každý, kto prepúšťa svoju manželku z príčiny jej smilstva, sa nedopúšťa cudzoložstva, ak sa ožení s inou ženou.“

Dôvod, prečo niektorí daný text vykladajú takto, je samozrejme ten, že text spomína nový sobáš a predpokladá sa tu vzťah, ktorý má existovať medzi slovami  o novom sobáši a frázou „pre inú príčinu ako pre smilstvo“. Pán tu vyjadruje možnosť opätovného sobáša: „a vzal by si za ženu inú“. Predpokladá sa, že fráza „pre inú príčinu ako pre smilstvo“, bližšie určuje slová o opätovnom sobáši. Keď Ježiš hovorí: „pre inú príčinu ako pre smilstvo“, určite tým ustanovuje jediný možný dôvod pre rozvod. To nikto nepopiera. Ale tí, čo chápu tento text tak, akoby schvaľoval nové manželstvo, tvrdia, že Ježišove slová „pre inú príčinu ako pre smilstvo“, sa rovnako vzťahujú aj na „vzal by si za ženu inú“ a že týmto Ježiš zároveň ustanovuje dôvod pre opätovné manželstvo.

Ak je toto správny výklad Matúša 19:9, potom Písma uvádzajú jeden dôvod pre nový sobáš práve tak, ako uvádzajú jeden dôvod pre rozvod. Týmto jediným dôvodom je „cudzoložstvo“, nevernosť manžela alebo manželky v sexuálnom vzťahu s iným človekom, než je manželský partner. Podľa takéhoto výkladu Písma umožňujú nové manželstvo len u „nevinnej strany“. Každé iné nové manželstvo sa zakazuje, kým pôvodný partner žije. Každé iné opätovné manželstvo je hriechom. Ak previnilá strana vstúpi do iného manželstva, než je to pôvodné, pácha cudzoložstvo.

Je dôležité upozorniť nás na takýto prístup, keďže dnes existuje nielen mnoho jednotlivcov ale aj zborov, ktoré sa odvolávajú na Matúša 19:9 ako na text podporujúci opätovné manželstvo. Idú ešte oveľa ďalej než Matúš 19:9 aj pri tom najzhovievavejšom výklade textu. Títo ľudia povoľujú nové manželstvo nielen pre nevinnú stranu, ale aj pre tú, ktorá sa previnila. Schvaľujú nové manželstvo a rovnako aj rozvod „pre jakúkoľvek príčinu“ práve tak, ako zatvrdení Židia za dní Ježiša. Či už prakticky alebo cez oficiálne cirkevné rozhodnutia ponúkajú na otázku farizejov: „Či smie človek prepustiť svoju manželku pre jakúkoľvek príčinu?“ takúto odpoveď: „Áno. A keď si už tak urobil, môžeš sa s čistým svedomím oženiť s ďalšou.“ Takíto ľudia sa v snahe nájsť oporu pre nové manželstvo márne odvolávajú na Matúša 19:9, pretože tento text v tom najkrajnejšom prípade povoľuje nové manželstvo len pre nevinnú stranu.

Ibaže daný text netvrdí, že nevinná strana smie vstúpiť do nového manželstva. Niektorí ľudia síce tento svoj úsudok odvodzujú z textu, ale Ježiš to výslovne nevyhlasuje. Ježiš hovorí, že muž, ktorý sa rozvedie so svojou manželkou pre inú príčinu než pre smilstvo a potom sa znova ožení, pácha cudzoložstvo. Týmto nepopierame, že nejaká konkrétna pravda sa niekedy v texte nachádza ako odvodená. Ale je nebezpečné založiť tak závažnú doktrínu, akou nové manželstvo nepochybne je, na plytkom základe obyčajnej implikácie. Navyše je táto záležitosť pre praktický život Božieho ľudu veľmi dôležitá. Vo svetle toho je obzvlášť riskantné, že pasáž, ktorej implikácia má údajne zniesť celú túto váhu, sa ani len primárne nezaoberá opätovným sobášom, ale rozvodom. Celé sa to úplne zrúti, keď sa ukáže, že úsudok, získaný na základe tohto textu, protirečí priamemu svedectvu Písiem na iných miestach, kde do popredia vystupuje práve téma možného opätovného manželstva.

                                       Písma vykladajú Písma

Na iných miestach Písma jasne vyučujú, že nové manželstvo je absolútne a bezpodmienečne zakázané po celý čas, kým je pôvodný manžel alebo manželka nažive a že muž alebo žena, ktorí vstúpia do nového manželstva, kým ešte žije pôvodný partner, sú vinní cudzoložstvom. To všetko bez ohľadu na to, pre akú príčinu sa rozviedli so svojím pôvodným partnerom. Na to nám poukazuje aj varovanie v Lukášovi 16:18: „Každý, kto prepúšťa svoju ženu a berie si inú, cudzoloží; a každý, kto si berie prepustenú od muža, cudzoloží.“ Ježiš tu pojednáva o novom manželstve a bez výnimky ho zakazuje.

1. Korintským 7:39 učí, že žena je priviazaná k svojmu manželovi tak dlho, kým manžel žije. Právo vydať sa za iného dostáva až v okamihu, keď pôvodný manžel zomrie: „Žena je viazaná zákonom, dokiaľ žije jej muž; ale keby zosnul jej muž, je slobodná a môže sa vydať, za koho chce, len nech je to v Pánovi.“ Apoštol tu vedome čelí otázke: „Za akých okolností sa muž, alebo žena môže znova zosobášiť?“ a zároveň prináša túto odpoveď: Len v jedinom prípade - ak zomrie pôvodný partner. Takú istú jasnú inštrukciu nájdeme v Rímskym 7:2,3:

Lebo vydatá žena je priviazaná k živému mužovi zákonom. Ale keby muž zomrel, bola by oprostená zákona muža. A tak tedy, kým žije muž, budú ju volať cudzoložnicou, keby bola ženou inému mužovi. Ale keby zomrel muž, slobodná je od zákona, aby nebola cudzoložnicou, keby bola pripojená inému mužovi.

Manželstvo je celoživotné, nerozdeliteľné puto. Len smrť manžela alebo manželky prináša možnosť slobodne vstúpiť do manželstva s iným človekom. Žena, ktorá sa vydá za iného, kým jej manžel ešte žije, je cudzoložnica.

V Marekovi 10:11,12 Ježiš vyjadruje absolútne a  celkové zavrhnutie opätovného manželstva. Odsek Písma, kde tento text nachádzame, je paralelný s Matúšom 19. Podľa Mareka 10:10-12, po tom, čo Pán prehovoril k farizejom, si učeníci privátne pýtajú od Pána Ježiša ďalšie vysvetlenie, prečo použil také silné vyhlásenia na adresu farizejov. Ježiš učeníkom odpovedá:

A povedal im: Ktokoľvek by prepustil svoju ženu a vzal by si za ženu inú, dopúšťa sa pri nej cudzoložstva; a keby žena prepustila svojho muža a vydala by sa za iného, cudzoloží.

Zdá sa, že keď Ježiš hovorí s učeníkmi, viac sa koncentruje na otázku nového manželstva, zatiaľ čo pri farizejoch sa viac zaoberá rozvodom. Jeho stanovisko k novému manželstvu je, že je zakázané a to bez výnimky. Ak z Matúša 19:9 vyplýva právo na opätovné manželstvo, potom je to jediná pasáž v Písmach, ktorá ho umožňuje. Následne však musíme čeliť problému, ten spočíva v absencii súladu medzi týmto povolením nového manželstva a inými novo-zmluvnými pasážami, ktoré jasne zakazujú akékoľvek ďalšie manželstvo. Z Matúša 19:9 však nevyplýva právo na nové manželstvo z dôvodu cudzoložstva manželského partnera. Časť, ktorá akoby naznačovala, že tento text udáva príčinu pre opätovné manželstvo, je fráza „pre inú príčinu ako pre smilstvo“. Ale otázka znie: Ku ktorej časti nášho textu tieto slová patria a čo bližšie vymedzujú? Vymedzujú bližšie „prepustil svoju ženu“ alebo „vzal by si za ženu inú“? Inými slovami, uvádza toto slovné spojenie príčinu pre rozvod, alebo aj príčinu pre nové manželstvo? Pri hľadaní odpovede na túto otázku musíme pamätať na to, že témou tejto pasáže je rozvod. Farizeji boli zvedaví na legitímnosť rozvodu (v. 3). Ježiš rozvod prísne zakázal (v. 6). Farizeji sa odvolali na to, že Mojžiš rozvod toleroval (v. 7). Tlačili na neho ďalej v otázke rozvodu. Ježiš sa vo svojom záverečnom slove k farizejom, ktorého je verš 9 súčasťou, ešte stále zaoberá rozvodom. Poukazuje na to verš 8: „Mojžiš vám dovolil....prepustiť vaše ženy, ale od počiatku nebolo tak.“ Preto, keď Ježiš hovorí „pre inú príčinu ako pre smilstvo“, tak uvádza jediný zákonný dôvod pre rozvod, ale nie dôvod pre nové manželstvo.

Prečo potom vzápätí nato spomína nové manželstvo a hriešnosť nového manželstva, konkrétne cudzoložstvo? Jednoducho preto, že dobre poznal príčinu, prečo muži zvyčajne prepúšťajú svoje manželky, ako aj zlo, ktoré zvyčajne po rozvode nasleduje. Konkrétne hriešne rozhodnutie pre ďalšie manželstvo.

Prvá časť tohto verša nehovorí nič o zákonnosti, či nezákonnosti nového manželstva u muža, ktorého manželka sa prehrešila cudzoložstvom. Jediné, čo tvrdí, je, že rozvod pre inú príčinu než pre cudzoložstvo je zakázaný a že nové manželstvo, ktoré nasleduje po takomto rozvode, je hriešne. Je len pochopiteľné, že vzniká otázka: „Čo potom s mužom, ktorého žena bola neverná, ktorého žena išla s iným mužom na spôsob neviestky? Smie sa s ňou rozviesť. Ale môže sa oženiť s inou?“ Odpoveď sa nedá určiť z prvej časti tohto textu. Musíme sa pozrieť na iné miesta v Písmach.

                              Nevinná strana sa nesmie znova zosobášiť

V prvom rade sa musíme pozrieť na to, čo Ježiš povie ďalej v druhej časti Matúša 19:9: „a ten, ktorý si vezme za ženu prepustenú, cudzoloží.“ Tu Pán spomína nové manželstvo ženy, s ktorou sa jej manžel rozviedol, aj keď sa neprevinila cudzoložstvom. Prvá časť nášho textu uvádza, že bola prepustená nespravodlivo. Navyše si jej manžel zobral inú a sám sa tak previnil cudzoložstvom. Táto úbohá žena je nevinná. Čo teraz s ňou? Môže sa vydať za iného? Ak by bol správny pohľad tých, ktorí tvrdia, že nevinná strana smie vstúpiť do nového manželstva, potom odpoveď musí byť dôrazné áno. Ona je nevinná. Jej manžel spáchal cudzoložstvo. Už viac nie je možné žiadne zmierenie, keďže sa jej manžel oženil s inou ženou. Ale Ježiš odpovedá takto: „ten, ktorý si vezme za ženu prepustenú, cudzoloží.“ Nevinná strana nesmie vstúpiť do nového manželstva. Ježišove učenie o novom manželstve je teda v úplnom súlade s  jeho vlastným učením a s učením apoštolov na iných miestach Novej zmluvy. Aj keď je rozvod v prípade cudzoložstva povolený, nové manželstvo je vždy zakázané do tej doby, kým manželský partner žije.

Dôvod, prečo je nové manželstvo zakázané, musíme hľadať v samotnej podstate manželstva ako Božej inštitúcie. Manželstvo je puto medzi dvoma ľuďmi, ktoré ustanovil Boh. Manželstvo je putom, ktoré smie a dokáže zrušiť iba Boh. Len Boh dokáže rozdeliť jedno telo, aby dvaja už viac neboli jedno, ale dvaja a činí tak v okamihu smrti. Smrť ruší všetky pozemské zväzky, vrátane manželstva. Manželstvo je pre svoju samotnú povahu vzťahom na celý život. Pre túto svoju povahu človek nemôže a nesmie zrušiť manželstvo. „A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje!“ (19:6).

Dokonca ani cudzoložstvo neukončuje manželské puto. Cudzoložstvo je otrasný akt trápenia a trhania jedného tela. Môže sa stať, že manželské puto zmrzačí tak veľmi, že dvaja ľudia potom musia žiť ďalej oddelene. Dokonca aj v danom prípade tento útok na manželstvo, ktorý je ľudským činom, nijako neanuluje toto puto a neotvára možnosť pre nové manželstvo. Manželka je stále pripútaná k svojmu manželovi, dokiaľ on žije.

Predstavuje to skutočný význam Ježišových slov, ktoré sú zaznamenané ako odpoveď na otázku farizejov o rozvode vo veršoch 5 a 6. Farizeji mali povrchné chápanie manželstva. Chápali ho ako puto, ktoré človek môže polámať. Jediná otázka, ktorá ich zaujímala bola, či tak človek môže urobiť pre banálne alebo vážnejšie príčiny. Ježiš mal radikálne odlišný pohľad na manželstvo, ako ukázala jeho odpoveď. Jeho odpoveď znamenala žiadny rozvod! Žiadny rozvod v zmysle ľudského ukončenia manželského puta. Vysvetlením je, že Boh sám učinil z dvoch ľudí jedno telo! A jedným telom aj zostanú, až kým nepríde sám Boh, aby ich rozdelil.

                              Drahé učeníctvo

Pánov zákaz nového manželstva znamená možnosť zápasu pre kresťana. Ježišovi učeníci okamžite spozorovali následky tejto „tvrdej reči“ o manželstve a vyslovili námietku z hľadiska praktických obtiaží, ktorým sú ľudia kvôli tejto doktríne vystavení. „Jestli je taká vec človeka so ženou, tak nie je dobre oženiť sa.“ (v. 10). Pre niekoho to môže znamenať trpieť celoživotnou samotou. Manželka opustí svojho manžela kvôli inému mužovi a on sa nesmie znova oženiť, kým ona žije. Kristus o tom hovorí vo verši 12: „sú panenci, ktorí sa sami pre nebeské kráľovstvo učinili panencami.“ Alebo, ako to spomína Pavol v 1. Korintským 7:11, žena bude musieť opustiť svojho manžela a zostať sama až do konca svojho života.

Veľká časť neposlušnosti, ktorú pozorujeme v dnešných zboroch vo vzťahu ku Kristovmu slovu o manželstve, rozvode a novom manželstve, vyplýva zo skutočnosti, že odmietajú pripustiť takéto obtiaže v živote svojich členov. Cirkvi sa pilne snažia, aby odstránili zápasy, ktoré patria do života Kristových učeníkov. Zľahčujú život kresťana nielen v manželstve, ale tiež aj v iných oblastiach. Pozorujú súženie ľudí, ktorí sa nachádzajú v nesporne bolestivých okolnostiach a vravia: „Ježiš by nikdy nechcel, aby niekto mal taký ťažký život.“ Potom rýchlo zmenia Ježišove slová tak, aby hovoril, čo by podľa ich názoru hovoriť mal. Aj my sa nachádzame v tomto pokušení.

Ale učeníctvo je drahé. Cirkev nikdy nesmie kázať iné posolstvo. Chceš nasledovať Krista? Potom zapri seba samého. Vezmi svoj kríž na seba. Chci stratiť svoj život. Maj v nenávisti otca a matku, manželku a deti, bratov a sestry, áno, dokonca aj svoj predrahý život. Buď pripravený stať sa panicom pre kráľovstvo nebeské, ak sa to bude od teba vyžadovať. Spočítaj si náklady predtým, než začneš nasledovať Ježiša.

Z toho však nevyplýva, že by Ježiš nebol účastným a súcitným Spasiteľom. Máme Veľkňaza, ktorý rozumie našim slabostiam, a preto môžeme smelo prichádzať pred jeho trón milosti, aby sme získali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v čas potreby (Židom 4:15,16). Bez ohľadu nato, aká obtiažna a nepríjemná môže byť cesta Kristovho učeníka vo vzťahu k manželstvu, Kristus mu dá milosť, aby mohol poslušne a trpezlivo kráčať po tejto ceste. Samozrejme, že je nemožné, aby takýto život vydržal žiť zo svojej vlastnej sily. Svoju silu hľadá v Kristovi. Aby odpovedal na výčitku učeníkov, že takéto učenie o manželstve otvára dvere pre ťažkosti, ukázal Ježiš na dostatočnosť svojej milosti. Povedal: „Nie všetci chápu to slovo, ale iba tí, ktorým je to dané. (Matúš 19:11). Vyhlásil, že z moci jeho milosti existujú „panenci, ktorí sa sami pre nebeské kráľovstvo učinili panencami.“ (v. 12).

Navyše Ježiš zasľúbil hojnú odmenu tým, ktorí utrpia stratu pre jeho meno, vrátane straty vo veciach manželského života. Na konci Matúša 19 vraví: „A každý, kto opustil domy alebo bratov alebo sestry alebo otca alebo matku alebo manželku alebo deti alebo polia pre moje meno, dostane mnohonásobne viac a večný život obdrží dedične.“ (v. 29).

                     Veľké povolanie je privilégium

Musíme správne pochopiť Ježišove učenie o manželstve. Prísny zákaz rozvodu a opätovného manželstva nebol určený na to, aby utláčal a zarmucoval cirkev. Naopak, jeho zámerom je vštepiť do kresťanov pravdu o vznešenom manželskom povolaní a takto požehnať naše manželstvá a domovy.

Sme povolaní k tomu, aby sme v našich manželstvách odrážali vzťah zmluvy medzi Ježišom a jeho cirkvou. Manželstvo je tajomstvo Krista a cirkvi. Boh ustanovil manželstvo ako symbol večnej zmluvy milosti medzi samým sebou v Ježišovi Kristovi a svojou vyvolenou cirkvou. Zmluva je intímne spoločenstvo: Kristus a cirkev sa stali jedným telom. Z Božej milosti sa táto zmluva nedá zrušiť. Kristus je verný svojej neveste. Nikdy ju neprepustí a nevezme si inú. To je naše spasenie a naše potešenie. Sme vo večnej zmluve milosti s naším Bohom. V živote a v smrti, v tomto čase i na večnosť, patríme nášmu vernému Spasiteľovi Ježišovi Kristovi. Z moci milosti a lásky Ježiša Krista mu je cirkev na svojej strane verná. Nikdy ho neopustí, aby si našla iného. Tu na zemi sa k nemu vinie a ctí si ho v súlade s jeho zjavením v Božom slove. Cez celú svoju históriu žije v jednej nádeji, keď očakáva príchod svojho ženícha a svoje budúce dokonalé spojenie sa s Ním vo večnom manželstve. „Áno, prijdi, Pane Ježišu!“

Sme povolaní k tomu, aby sme v manželstve odrážali túto nezrušiteľnú zmluvu. V praxi to spôsobí obrovský rozdiel. Keďže mladí ľudia v cirkvi budú manželstvo poznať ako celoživotné puto, budú následne k manželstvu pristupovať s celou vážnosťou, ktorú vyžaduje. Nebude to pre nich len neuvážená dohoda, ktorú je ľahko uzavrieť a ešte ľahšie ukončiť. Budú si opatrne počínať v tom, s kým a ako sa zosobášia. Budú sa sobášiť „len v Pánovi“. Zosobášení kresťania budú verní. Zákaz nového manželstva, vylúčenie tretej strany sú pre nás len podčiarknutím nášho pozitívneho povolania: buď verný svojej manželke, buď verná svojmu manželovi. Ak je každý nový vzťah zakázaný, potom z toho vyplýva, že sa musím plne zamerať na to, aby som zachoval, prehĺbil a obohatil vzťah, ktorý mi Boh dal.

V súlade s tým prídu do cirkvi šťastné a silné manželstvá ako výsledok Ježišovho učenia o manželstve. Aké blaho! Tam, kde existujú silné a šťastné manželstvá, budú aj stabilné domácnosti a plnohodnotný rodinný život. Tomu sa musíme veľmi tešiť! Toto sú radosti, ktoré Kristus naplánoval pre svoj ľud, keď nás učil o manželstve.

Ježišove učenie o manželstve nás potešuje. Našou túžbou je, aby sa naše manželstvo zachovalo, aj keď je stále vystavené hrozbe zo strany našich slabostí a hriechu. Teraz ale počujeme z úst samotného Pána, že Boh udržuje manželské puto a že má zvláštny záujem na tom, aby bolo trvalé. Určite nám pomôže, keď sa k Nemu budeme modliť za naše manželstvá. Pomôže nám, lebo v nich ide o jeho slávu.

Biblické učenie o manželstve dáva náš manželský život pred Božiu tvár. V konečnom dôsledku totiž nestojíme pred svojou manželkou, či manželom, pred našimi deťmi, pred zborom alebo pred spoločnosťou. Stojíme v prítomnosti najvyššieho a navždy požehnaného Boha. V napĺňaní nášho manželského povolania prichádzame do kontaktu s naším nebeským Otcom.

Nech to pre vás osobne znamená čokoľvek, stojte denne pred jeho tvárou, a tak očakávajte čoskoro tú pravú svadbu, ktorá je nevysloviteľne slávnou realitou, pred ktorou sa pozemský obraz rozplynie. Očakávajte na svadbu Baránka a jeho manželky, cirkvi, ktorá „sa prihotovila“ (Zjavenie 19:7).

Last modified on 04 February 2013
Engelsma, David J.

Prof.David J. Engelsma (Wife: Ruth)

Ordained: September 1963

Pastorates: Loveland, CO - 1963; South Holland, IL - 1974; Professor in the Protestant Reformed Seminary - 1988; Emeritus - 2008

Website: www.sermonaudio.com/search.asp?speakeronly=true&currsection=sermonsspeaker&keyword=Prof_D._Engelsma

Contact Details

  • Address
    6290 Gentry Ct., South
  • City
    Hudsonville
  • State or Province
    MI
  • Zip Code
    49426
  • Country
    United States
  • Telephone
    616-379-5186
More in this category: Evanjelium »

Leave a comment

back to top

Contact Details

Denomination

  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.
  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.
  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.
  • Reading Sermon Library
  • Taped Sermon Library

Synodical Officers

  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.
  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.
  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.
  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.
  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.

Synodical Committees

  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.
  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.
  • Emeritus Committee
  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it. 
  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.

Contact/Missions

  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.
  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.
  • This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.

Classical Officers

Classis East
This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.
This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.

Classis West
This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.
This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.